Deň 7
Sestry Anapurny a brat Kriváň.
Po príchode do Pokhary sa našinci začali zaujímať o názvy vrchov čo vidia. Celá panoráma bola ako Tatry nad Popradom, len vyššia. Ale z očí sa cestou do hlavy hory akosi zmenšili, na kofekčnú výšku dvoch Lomničákov nad sebou. Pri vysvetľovaní názvov nastali pochybnosti.
- No pýtala som sa sprievodcu že ktorá je tá Anapurna a on ukázal najprv tam a potom hentam. Nič nevie! - Sťažovali sa účastníci zájazdu. Ani ich nenapadlo, že to môže byť pravda.
Najvyšší vrch sveta je pri Káthmamdú a volá sa Sagarmatha. Vedeli ste? V Nepále po nepálsky!
Pokhara má zase Anapurny.
Ich masív sú dve krídla a v strede čnie ostrý zobák. Kriváň! - Vykríkla slovenská skupina. No jo, ale menší. - Dodala tá česká časť. - Menší, ale inak ako by mu z oka vypadol. Orginálny názov štítu je Machhapuchhre. Teda Mačapučre. Ale kto by si to pamätal. Po chvíli sa už naši nepálski chlapci naučili pekne hovoriť Kriváň a bolo. Ešte sme im ukázali orginál na fotke a uznali, že -ako hovoria- hory sú len u ních, ostatní majú kopce, ale Tatry sú špeciálna zmenšenina. My sme zase prišli s teóriou, že boh si najskôr z Tatier urobil model, a keď si povedal je to ok, tak sa pustil do Himalájí...
Jediná mhd čo tu majú je doprava vrtuľníkom do základných táborov. Tá funguje ako hodinky. Už to nie sú len horolezci, ale aj turisti. Trek do základného tábora Anapurny určite nejaký váš sused absolvoval. Mňa naši nepálci nahovárali, nech si budúci rok vybehnem s nimi. -A koľký krát ste tam už boli?- Opýtal som sa. -Ideme prvý krát. Uvidíš, bude to dobrodružstvo. - Tak to by určite bolo!...
Pred svitaním sme sa doviezli ku lanovke, ktorá nás mala vyviezť z 800 mnm na 1500 na vyhliadku na hrebeni. Tak nejak vysoko je aj Káthmandú a to znamenalo, že na vrchole bolo sviežo. Inak lanovka mala ceduľu Doppelmayer, čo nás dosť ukľudnilo. Inverzné oblaky nad Pokharou sme nechali pod sebou a po chvíli kráčania hore sa začalo božie divadlo - pomalé a dramatické odhaľovanie Himalájí pomocou slnka. Takmer sme pokľakli, ale to by nás okolostojaci mix národov ušliapal. Tak sme si vybojovali pár skvelých pozadí na monitor a nad mapou si nechali našim sprievodcom pomenovať štíty. Začal zľava - Anapurna juh, Anapurna 1, Mardi Himal, KRIVÁŇ a ďalej Anapurna 3 a 4. Pekne sme ich to naučili...
Naložili sme sa do autobusu a pustili sme sa smer Chitwan. To je národný park v džungli. Logicky sme museli spadnúť nižšie, aj keď 800 metrov Pokhary mi neprišlo veľa. A vzdialenosť 150 km mi tiež prišla tak na dve hodky. Lenže ja som uvažoval v iných merítkach z iného sveta. Zahryzli sme sa do kaňonov stúpajúcich strmo do neba a padajúcich hlboko dolu. Cesty aj boli, len nie vždy. Po monzúne, tu vyplavilo kamene, tam podmylo cestu a dosť často sa motali na takých miestach aj bagre, poctivé jcbéčka. Tých 150 km nám trvalo - podržte sa 6 hodín! V nížine sa cesty zlepšili a ja som sa opýtal domácich chlapcov, prečo majú v takom hroznom stave cesty. - Lebo ich prestavujeme! - odpovedal úprimne s vierou v krajšie zajtrajšky. Z celého srdca im držím palce...
