Začiatkom marca v Riu vrcholí karneval. To zmenilo realitu mesta dramaticky. V meste to vypadalo, ako vo filme od Camerona. Vyľudnená 13 miliónová metropola, kde každý, kto mal trochu zdravého rozumu ušiel. Zatvorili sa úrady, aj fabriky. Zostala len bláznivá zmes ľudí zabudnutých na plážach a vo favelách. Bežný svet politiky a biznisu zmizol a ostalo len nebo a peklo, ktoré sa premiešalo v kotli pod roztvorenými rukami Krista. Bolo to, akoby do evakuovaných Košíc vbehli účastníci festivalu Pohoda, návštevníci zápasu Spartak - Slovan, celý Gaypride aj s policajtami a k tomu marginalizované osady, ktoré cestou stihli vykradnúť strelnice na kolotočoch...
Slnečný deň v Riu bolo povinnosťou stráviť na Copacabane. Rozhodli sme sa ísť metrom, kde som očakával bežné zážitky zodpovedajúce verejnej doprave. V metre natierala mačkovitá šelma s prelepenými bradavkami svojmu tvrdému potetovanému chlapíkovi čierne flitre po vyšportovanej hrudi. Trblietavá bola aj jeho záclonová ružová minisukňa. Prišlo mi, že ak nejaký chlap nemal sukňu, akoby ani nemal tetovanie. Sukne zo záclonoviny sa kupovali na ulici spolu s ostatnými púťovými atrakciami. Ženy sukne nenosili. Žiadna nechcela byť naobliekaná ako mníška. Zvyčajne stačili tango plavky a to bez ohľadu na veľkosť prdele. Zaregistroval som roztomilú rodinka, kde bol tatko prezlečený za zúbkovú vílu... Celá táto pestrá spoločnosť vystúpila na stanici Flamenco, čo je tiež pláž, ale v zálive a zjavne tam bežala halucinogénna párty. Všetci netrblietaví ľudia, čo zostali v Riu boli na Copacabane. Rodinky si dopriavali všetko, čo im bohatý servis pláže ponúkal. Žeravý piesok ochladzovali už od chodníkov bulváru stometrové hadice z ktorých fŕkali jemné cícerky vody. Takto každý došiel presne k stánkom, kde sa chlapci postarali o slnečníky a menej odolným nanútili aj rozkladacie stoličky. Nám stačilo pivo. Voda bola krásne smaragdová a vlny lákali hodiť sa do nich. Už keď som vbehol do nej po kolená, tak som vedel, že je zle. Teplota bola ako v Oravskej priehrade. Koncom mája... Na pláži fungovali okrem rodiniek aj kadejaké postavičky a panoval tu najčulejší trh v meste. Bez toho, aby sa človek zodvihol, mohol mať nápoje všetkého druhu, rôzne bufetové jedlá, ale aj na mieste grilované krevety a nový účes, zo zapletaných vrkočov. Ľudia na pláži boli tiež od výmyslu sveta. Jeden zaľúbený párik mladého dátumu výroby v hnedej metalíze /obaja natretí trblietkami /, si dokazovali náklonnosť tak úspešne, že chlapec by už bol u nás zatknutý za verejné pohoršenie. V Riu na pláži akurát všetci videli, aký je zdravý. Svoje BMW 5, čo vystavoval na obdiv mal odparkované v plavkách. A stál tam v tých vlnách ako taký hydrant, zatiaľ čo mne mrzla riadiaca jednotka v tej studenej vode ako v kadi po saune...
A skvelá párty beží na najslávnejšom súčasnom umeleckom diele Južnej Ameriky, ktorou sú schody bláznivého uja Jorge Selaróna. Čilský bohém sa celý život sa túlal po svete, kým sa mu zapáčilo v Riu. Maľoval keramiku a keďže veľa roboty nemal, začal obkladať schody, pri ktorých býval, s kachličkami, ktoré namaľoval. Aj keď za svojho života mu vypínali vodu a elektrinu, on kúsok po kúsku obkladal svoje schody a veril svojmu dielu. Odmietal komerciu aj v dobe, keď jeho hviezda začala stúpať a jeho schody už boli slávne rovnako, ako siedmy div sveta nad nimi. Srdce mu ale zlomilo, keď ho jeho milenec najskôr opustil a potom chcel zapísať Selarónove meno ako ochrannú známku, ale pre seba. Ujo dokončil svoje schody a ukončil aj svoj život, samovraždou na Palacha. Myslím že zomieral s vedomím, že sa stal minimálne najlepším obkladačom na svete.. Pre nás boli schody šok. Plážové párty z Copacabany sa presúvajú kamsi cez kopec povinne cez tieto schody, kde priberú so sebou turistov a vytvoria vlastný tunel do iného sveta, zahalený do dymu z trávy a svetla na konci vstupov do barov. Vraj už v noci stráži nočný kľud polícia. Viem ale, že niektorí od nás boli na schodoch do rána a ani ich neokradli, ani neznásilnili. Takže sa im tam oplatilo ísť tak pol na pol…
Poobede išiel kamarát na Maracanu na futbal a tak som mal na starosti dve ženy. Moja chcela ísť do najbližšieho supermarketu a tak som si obul staré šľapky s tým, že sa len chvíľu pomotáme a ideme späť. Obchody pri hoteli boli zatvorené, a tak sme išli ďalej a ďalej, až nás zaliala pouličná párty a zoradisko pre večerný sambodróm. Nakoniec sme sa vymotali z plážového prvomájového sprievodu a na poloprázdnej ulici sme mohli obzerať metropolitnú katedrálu, ktorá vypadala ako mayská pyramída. V tej chvíli sa naša realita zmenila na akčný film. Moja žena si odbehla urobiť peknú fotku a v tom momente jej nejaký mladý gangster vytrhol mobil a utekal s ním preč. Žena začala vrieskať ako siréna a ja sam sa za týpkom rozbehol v najhoršom možnom obutí po mačacích hlavách. Chlapec zmenil trajektóriu a vletel zboku do auta ako slepý srnec. Takmer som ho mal, keď zrazu vyskočil a stále držiac mobil v ruke sa znova rozbehol. Hodil som okom po ulici a zaregistroval som ešte jedného lumpa čo bežal kamsi okolo. Vo vreckách nič nemali, tak som pokračoval v behu a dúfal, že zrazený zlodej po ceste odpadne. Ešte som zachytil rachot spadnutej motorky, popred ktorú prebehol ďalší zlosyn, načo sa ďalší traja rozbehli za nami. Jeden z nich využil, že je moja žena nestrážená a pri behu okolo nej jej vytrhol remeň kabelky. Tú si žena našťastie držala tak, že chlapíkovi zostal v ruke len ten remeň, s ktorým utekal zmätený ďalej. Blízko ženy stála černoška s vozíkom s vodou, ktorá ju stiahla za vozík k jej deťom. Viac som nevidel. S vypnutou hlavou som sa snažil nestratiť toho smrada, čo predo mnou utekal. Zistil som dve veci. Jednak si v Riu nikdy neberte šľapky do mesta, keď je šanca, že budete niekoho naháňať, alebo niekto bude naháňať vás. A keď bežiac budete vykrikovať v autopilotnom režime - Hajzeľ zabijem ťa!- tak vám nik nebude rozumieť, pokiaľ to nevykrikujete portugalsky… Takmer všetky ulice v nekonečnom centre sú z mačacích hláv a boli postavené v minulom storočí. Po prvom kilometri sa mi začali šľapky rozliepať a chlapčisko sa mi začal vzďaľovať. Jedinou útechou bolo, že po čase odpadli tí dvaja, krorí ešte bežali za mnou. Po dvoch kilomertoch som naháňačku vzdal a vrátil som sa späť. Divoký film smeroval do finále. Pri vysypanej motorke bola sanitka a požiarnici. Jediný úspech bol, že keď som pobehoval okolo nich, tak ma našla zabudnutá kamarátova žena. Už sa trochu nudila, ale bola živá a v poriadku. Kúsok ďalej som videl otvorenú policajnú dodávku, kde nakladali troch neprispôsobivých mladíkov. Pobehol som k policajtovi a začal mu vysvetľovať, že ak u zbojníkov našli mobil, tak by to mohol byť ten, čo ukradli žene. Policajt si pritiahol samopal viac k sebe a mne došlo, že mi nerozumie ani prd. Našťastie sa mi ktosi prihovoril spoza chrbta v angličtine. Otočil som sa a za mnou stál mladý opálený brazílec oblečený do trblietok a štandardnej ružovej párty sukne s jagavou červenou bradou. - To bola vaša žena? - skoro ma objal, - lebo ja som jej zavolal taxik na hotel. Ona tu nemôže chodiť sama! - chrlil na mňa jednu vetu za druhou. - Jej mobil títo tu nemajú. podávajú si ho navzájom, tak už je preč. Oni nemajú ani doklady! A vy ste bol kde? -
Tak som mu vysvetlil, že som naháňal toho lumpa. Zalapal po dychu a opýtal sa, či som v poriadku. Nik mi neveril, že som utekal za zlodejom a zjavne ani jeho ostatní kumpáni s tým nepočítali… Ženu sme našli v hoteli napoly vydesenú a napoly nasratú ale inak v poriadku, takže sme mohli ísť na večeru a pripraviť sa na karneval…
Okolo deviatej som konečne ženu presvedčil, že aj bez telefónu bude mať život zmysel a vytiahol som ju na Sambodróm. Zlú náladu sme si ťahali so sebou ako silikón na topánkach. Ale keď sme vybehli na galériu pod tribúnou, boli sme odrazu v antickom hipodróme so stotisíc divákmi. Sambodróm bol ohromujúci. Jedno sa musí uznať. Štadióny v Brazílii stavať vedia!
Nebol problém vybehnúť do bufetu, alebo na vecko. A pre pivo ste nemuseli nikam chodiť. Šikovný chlapík nám ho načapoval na mieste. A keďže stálo 2,5 očí tak sa k nám vracal často.
O desiatej sa odpálil ohňostroj a spustilo sa odpočítavanie prvých 70 minút, čo bol čas pre prvú zo štyroch škôl samby. Realita prestala existovať. Každá škola mala svoju kapelu, ktorá spievala viac ako hodinu skladbu, ktorá bola zložená pre tento večer. Bolo to niečo medzi Mozartovou operou, Cigánskymi diablami a skandovaním na štadióne. Jedna škola mala aj tisíc tanečníkov, bubeníkov a maškár. Vlajky niesli kráľ a kráľovná školy v extra róbach, popri ktorých sú kostýmy z Benátok len montérky. Na obrovských alegorických vozoch ktoré viezli oživené monštrá, tancovali a predvádzali sa tanečníci v rozprávkových kostýmoch, alebo aj bez nich… Nie raz bola kráľovnou tanca na čestnom mieste voza chlap. Ale že chlap! V trblietavej sieťovine, s perami na zadku a vo vysokých štekliach. A kupodivu tancovail fakt dobre. A aj hrdo, akoby boli na futbale na Maracane… Rovnako ako tanečníčky, čo mali oblečené korálky, bez ohľadu na ich veľkosť. Zažiť karneval v Riu sa oplatí aj za cenu drahých lístkov. No a z celej Južnej Ameriky by som sa vrátil ešte raz práve do Ria. Ale už v bežných dňoch, s otvorenými galériami, operou, barmi a hlavne aj s mojimi otvorenými očami.
