Saigon je krásavica, ktorú obliekli do montérok mŕtveho vodcu.. Dnes je znova hviezdou nočných podnikov v červených šatách so žltou hviezdou sexi speváčka s novým menom, Ho Chi Min, volajú ju však stále Saigon.
Saigon už nemal existovať. Škandalózne mesto hriechu dobíjali komunisti tak, ako Saladin dobíjal Jeruzalem. Pred 51 rokmi tam spod zeme vyskákalo 400 tisíc partizánskych zombíkov a narobili paseku, lebo posledných 30 tisíc amerických vojakov odletelo vrtuľníkmi na odparkované lietadlové lode a bolo po Saigone aj Južnom Vietname. Veľmi ma zaujímalo, ako vlastne vnímajú Vietnamci vojnu teraz, keď chcú otvoriť leteckú linku aj z USA. Dostal som radu opýtať sa na to nášho sprievodcu. A prečo? Lebo jeho otec pomáhal chytať partizánov a potom bol 5 rokov v prevýchovnom tábore... Vietnam nie je čiernobiely a Saigon nie je červený.
Sociálne revolúcie sú ako milenky zlatokopky. Spôsobujú euforický ošiaľ, neskôr sa snažia zabiť každého, kto má iný názor, potom príde hladomor a nakoniec pragmatické precitnutie do reality, keď príde doba priznať si, že to celé bolo na hovno.
My sme niečo podobné zažili v malom, Vietnamskí komunisti to odpálili vo veľkom štýle.
Povinnou zastávkou každého návštevníka Saigonu je múzeum vojny. Teda pôvodne to bolo múzeum vojnových zločinov Číny a USA. V 1995 dozrel čas obrátiť zaprášený revolučný list a múzeum sa premenovalo na Múzeum pamäti vojny. To je už tak politicky korektné, že by tu dnes asi nik neriešil amerického veterána v objatí s vietnamským lejdybojom. Na rozdiel od Texasu, že?
Múzeum je plné neľudského utrpenia, ktoré zachytili americkí vojenskí žurnalisti. Ich fotky sa dnes veľmi dobre využijú práve tu. Malé holé dievčatko Kim Phúc popálené napalmom vietnamsko-americký žurnalista nielen odfotil, ale ho aj s ďalšími zranenými odviezol do nemocnice a zachránil im život. Dnes je z nej elegantná dáma. Po múzeu sa motali desiatky turistov a domácich stredoškolákov, ktorí tam boli namiesto vyučovania. Fotili sa pri tankoch a hneď si porovnávali statusy na Instagrame. Smiech a džavot mladých študentov odľahčovali dusnú atmosféru. A fotka plačúceho holého dievčatka popáleného napalmom bola pre nich vzdialená asi tak, ako sú pre náš dorast vzdialené fotky detí z koncentrákov…
Neskôr večer na hlavnom námestí sme obdivovali renovované honosné historické stavby z obdobia francúzskej kolonizácie. A o tých Francúzoch tu človek kupodivu nepočuje nič. Len sme kvitovali, že naučili miestnych variť phočka z orezkov a kostí a piecť bagety a plniť ich kadejakým chutným mäskom.
Pár kilometrov za mestom prebiehala bojová línia, kde sa skrývali partizáni z Vietkongu. Teraz je dedina Cu-Chi turistickou atrakciou významnou ako prezidentský palác. S kompletným zázemím, splachovacími záchodmi a reštauráciou. Po obede si môžete vyskúšať, aké klaustrofobické bolo plaziť sa partizánskymi tunelmi. Potom sa ale dozviete, že všetky tunely prístupné turistom sú zväčšené a spevnené na bežnú európsku veľkosť. A každých pár metrov sú pridané chodbičky na záchranu obéznejších, alebo menej ohybných turistov. Pre mnohých štvornožky lezúcich bielokožcov sú aj tieto rozšírené chodby miestom na spoznanie svojich limitov. Do tých orginálnych dier, by totiž dobrovoľne nevliezol ani jazvečík. Po ceste živým skanzemom narazíte aj na rôzne výrobne. Zatiaľ čo pri výrobe munície sedia len figuríny, výrobu sandálov obsluhujú živý živnostníci v dobových revolučných montérkach. Vyrobená obuv je zo starých pneumatík, ale predávajú ich, akoby to boli nové gumy, už za aktuálne kapitalistické ceny. Akože ináč. Turisti majú aj autentickú zvukovú kulisu zo streľby samopalom, ktorú zabezpečuje strelnica- za príplatok. Tu sa už tvoria rady. Veď kto už by len takému lákadlu odolal? Z partizánskej dediny sme odchádzali plní emócií, ako trpeli chudáci americkí vojaci a ako trpeli chudáci vietnamski partizáni a boli sme hlavne spokojní, že sme tam netrpeli my…
Prezidentský palác postavený v šesťdesiatych rokoch určite nevynechajte. Doma nič také parádne z toho obdobia nemáme. Architektúra je čisté nadčasové umenie a ukazuje, že keby to komunistom nevyšlo, tak Južná Kórea by bola len druhoradá dedina.
V elegantnej zasadacej sále Juhovietnamského prezidenta som sa na chvíľu ocitol sám. Odrazu sa zatiahlo a spoza otvorených sklenených slnolamov začal prenikať rapot odlietajúceho vrtuľníka. Do sály sa vplazil tieň muža, ktorý sa pomaly zosunul do hlavného kresla. Bol to prezident Duong Van Minh. Bývalý vojak Cudzineckej légie sa prebojoval až na najmocnejšieho generála Južného Vietnamu. Lenže jeho krajina nebola tým rajom na zemi, o akom sníval. Vtedajší prezident riešil svoje vlastné korupčné kšefty, strieľal do protestujúcich budhistických mníchov a čo bolo najhoršie, nezvládal Vietkong. Keď sa od neho odvrátil aj Kennedy, tak Van Minh konečne urobil, čo američania chceli. Vytiahol prezidenta aj s bratom z kostola kam utiekli a v nákladiaku ich zmenil na hamburger. Lenže potom sa američania začali tváriť, že oni to zas až tak veľmi nechceli. Tri mesiace sa snažil nastoliť svoj poriadok, keď prišiel iný, mocnejší generál a poslal ho do dôchodku. Potom prešlo desať dlhých rokov občianskej vojny, keď sa pokazilo všetko, čo sa dalo. Teraz už vláda, američania a vlastne každý kto mohol odleteli a on bol odrazu regulérnym prezidentom. Bol ním druhý deň a jeho úlohou bolo prežiť príchod Severo Vietnamskej armády, ktorá práve poslala dva tanky, aby obsadili prezidentský palác, čo bolo už všetko, čo z Južného Vietnamu zostalo. Len dva tanky! A on nemal nič. A navyše vedel, že tretí deň už prezidentom nebude. Sedel v kresle sám, očakávajúc vojakov, dychtivých po víťazstve. Jediná karta s ktorou hral, bol žolík s veľkou korunou. Symbolom moci, ktorú mohol odovzdať. Mohli ho zastreliť tak, ako on dal odstrániť svojho predchodcu. Lenže dúfal, že každá moc potrebuje potvrdiť svoju nadradenosť s korunou na hlave. Veril, že pocit všemocnosti zatemní myseľ aj komunistom. Chodbou sa ozývalo klopanie vojenských čižiem. Nebežali. Už nebolo treba. Dvojdňový prezident sa postavil a privítal generála zo severu s tým, že mu je pripravený odovzdať úrad. Ten mu odvrkol, že nemôže odovzdať, čo už nemá. No napriek pohŕdaniu parlamentarizmom, o ceremóniu ponižujúcej kapitulácie a oficiálne prebranie moci nechceli prísť. Dvojdňový prezident odišiel z miestnosti živý, aj so sprievodom do histórie. Nakoniec to ale ako správny vojak z légie prežil a dokázal si aj užiť dôchodok v Kalifornii… Zozjasnilo sa, tiene minulosti už boli preč a ja som si uvedomil, že z vedľajšieho kina stále vychádzajú sugestívne zvuky dokumentu o konci Vietnamskej vojny.
Pritom sa zdá, že to tým komunistom vychádza až teraz, keď vymenili Marxa za nočné kluby a Lenina za Lenona… Bui Vien je malý Bangkok. Žiadne obmedzenia kôli rušeniu nočného kľudu tu neexistujú a tak nič nemusíte hľadať. Len sa prechádzate po ulici, kde nočné kluby bez stien končia až na chodníku a on si vás už niektorý sám vcucne. Tu je hlavnou politikou dobré jedlo, pitie a neviazaná nočná zábava pre tých, čo ráno nemusia ísť do práce.
Niet lepšej bodky za návštevou Vietnamu, ako je Skydeck v Bitexco Tower. To je dnešný Vietnam v kocke. Finančná veža realitného holdingu, vlastnená domácimi finančnými žralokmi, navrhnutá Venezuelčanom, ktorý už ale sídli v New Yorku… Výhľad je odtiaľ ale prekrásny. Spomínam na každé úžasné mesto, ktoré ma takto z výšky očarilo a Saigon dnes nie je žiadna chudobná nevesta. Je prekrásna. Aj keď je to dnes už Ho či min. Ale kto by už len taký detail so zmenou pohlavia tu v Indočíne riešil, nie?
