Poznáte film Pláž? Učite by ste si spomenuli na mladáho Lea, ktorý hľadal stratený raj. Chcete vedieť aká je realita? Nuž skúsim vám prerozprávať ten dej v skratke, ale zasadený do našich známych pomerov, nech je jasnejšie.
U nás by sa film volal Pleso.
Mladý Leo, /mohol by ho hrať Peťo Sagan. Je fešný, je aj hviezda a má voľno/, stretne kamaráta zo školy na Jánošíkových dňoch v Terchovej. Ten sa sa opije ako ruský vojak a kým ho odvezie záchranka, povie Peťovi o raji na zemi pri neznámom plese. Dá mu podpivník s nakreslenou mapou a qr kódom navigácie. Pleso sa nachádzalo v Roháčoch, čo by trvalo z Terchovej do Zuberca verejnou dopravou dva dni, ale Peťo sadne na svoj horský bycikel a do hodinky to prebehne. Cez hrebene… S podpivníkom a navigáciou objaví vysoko pod Ostrým stratené pleso a nájde tam aj partičku českých trampov na teambuildingu v stanoch. Spolu zbierajú huby a bylinky, cvičia jógu a opekajú svište, až kým do tábora nevtrhne medveď a nekusne najviac opitého do nohy. Keď sa rozpŕchnutá skupinka vráti, je chlapík bez dychu a tak ho vopchajú do spacáku a naukladajú naňho kamene. Vtom ich prepadnú ochranári, ktorí im chcú dať pokutu kôli znečisteniu prírody. Vyhrabú nebožtíka, ten ožije a spôsobí zmätok. Od doliny sa navyše rúti zásahová jednotka proti medveďovi hnedému na štvorkolkách, s divným plešatým chlapíkom v klobúku na jej čele. Medveď im ušiel a tak začnú strieľať po ochranároch. Všetci sa rozpŕchnu po kosodrevine ako partizáni, pričom chlapci s Peťom vybehnú na Salatín, kde ich vyzdvihne vrtuľník a odvezie do Peťovho rezortu. Nie v Monte Carle. V Žiline. Ale aj tak sa všetci tešia. Pleso zaveje snežná búrka a už ho ani srnky nenájdu…
Tak ak sa teraz uchechtávate, že akú blbosť som tu popísal, tak vedzte, že presne takto kukali Thajci, keď videli film Pláž. No a potom prišla pohroma v podobe turistického tsunami. Súostrovie Phi-Phi je na pol ceste medzi Krabi a Phuketom. Tým pádom sú ostrovy tajné asi tak, ako nudistická pláž na Zlatých Pieskoch. Navyše ostrov s plážou Maya Bay je celkom maličký. A tak zničiť ho netrvalo dlho. Našťastie pár chytrých domorodých hláv sa dalo dokopy a vymysleli to určite lepšie, než by dokázali naši volení vy-volení.
Priplávali sme domorodým člnom s povolením pristáť na ostrove. Mólo bolo celé poskladané z plastových kociek, prikotvených k trhline v kolmej skalnej stene. Chodníky boli vystavané z dreva ako v čínskych národných parkoch. V malej lagúne boli záchody aj nejaký náznak bufetu. A k tomu asi desiatka strážnikov. Tí dávali pozor, aby nik nevbehol do vody viac, ako po kolená. To malo ale celom pozitívny dopad, keď sme mohli zo skaly pozorovať malé milé ôtesové žraloky, ktoré sa motali pri brehu. A aj fotky zátoky boli romanticko prázdne vďaka tomu, že sme boli všetci na brehu. Celé kochanie sa vreckovým rajom trvá tak hodinku. Myslím, že domáci sa stále čudujú, prečo práve prechádzka po tomto ostrovčeku spôsobuje turistom takú extázu. Celý zážitok bol prchavý ako polnočná omša v Lendaku. Našťastie má ostrov ešte jednu zátoku a tá je pre zmenu úplne celá pod vodou. Žiadna pláž. Len vertikálne steny s nalepeným pralesom položené na tyrkysovom zrkadle. A turisti tentoraz do vody naskákať mohli, takže tu už útesové žraloky ani nepáchli. Ešte letmý pohľad na opustenu jaskyňu s hniezdiacimi vtákmi a mohli sme odplávať.
Po ceste sme sa ešte zastavili na nejakom ostrove Ko Poda. V živote som o ňom nič nepočul. A viete čo? Na pozadí mám práve fotku z toho ostrova. A keď prídete na to, ako sa dá na ňom prenocovať , tak dajte vedieť. Potom sa musím vrátiť. Stačí spať v sieti medzi palmami a stravovať sa v jedinom bufete. Možno aspoň ako dobrovoľný nočný strážnik malého raja.
Na hlavnom ostrove Phi Phi bola odparkovaná snáď stovka lodí. Všade boli bary a reštaurácie, pomedzi ktorými boli naukladané kyslíkové fľaše pre znalcov, čo sa prišli potápať. Pár krokov cez námestie a vybehli sme na pokojnú pláž v zátoke na druhej strane ostrova. Švacli sme sa malá skupinka do plytkej vody s pieskovo-bahenným dnom a relaxačne sme sa zakecali. Zátoka pripomínala obrovskú vaňu s teplou čírou vodou. A po chvíli som už aj vedel prečo. Rovnako ako doma, mi začala voda odtekať, dokonca s podobnou rýchlosťou. Keď sme už zistili, že neležíme v mori, ale na pláži, tak sme sa zodvihli, že pobehneme kúsok ďalej do vody. S otvorenými ústami sme zistili, že by sme museli odbehnúť tak pol kilometra.
-No do riti!- pomyslel som si. Tak cez deň sa asi na pláži neokúpeme. A presne tak aj bolo.
Našťastie sme ešte počas dňa priplávali na kúzelné miesto neďaleko Ao Nangu. Pláž s mólom bola podľa očakávania polkilometrová mokrá planina, po ktorej sa preháňali traktory s batožinou popri nekonečnom móle zaborenom do piesku, s loďkami a morom kdesi v diaľke. Celkom banálny pohľad, lenže hneď vedľa začínal chodník a za ním sa objavil malý zázrak - lietajúce skaly. Vznášali sa nad našimi hlavami v prapodivných tvaroch a z ich okrajov padali laná koreňov stromov, ktoré skaly znova kotvili k zemi. Boli sme na Pandore...
Na pláži Railay pri lietajúcich skalách sa dalo pohodlne kúpať aj pri odlive. Na pláži bol síce hotel, ale nebol prístupný pre verejnosť. Na Thajsko to bolo dosť nepatričné. Tak trochu mafiánske maniere z Dunajskej Stredy v 95tom… Skupinka blonďatých tučniačikov sa vznášala vedľa nás, keď odrazu jeden spozornel a prihupkal ku nám.
-Da zdrásvujte! - pozdravil.
- Počujem akúsi známu reč, tak sa chcem opýtať, odkiaľ že ste? - pokračoval už anglicky.
Odpovedal som.
-No a ja som z Ruska. - pochválil sa, čakajúc, čo to s nami urobí. S nami to neurobilo nič, ale jeho spoluplavec sa podráždene ozval: - No kakój ty Rossijec? Ty užé Thajčik!-
Obaja sa schuti zasmiali nad svojím osudom vyhnancov a mne sa nedalo opýtať, či ten uzavretý hotel nie je pridrahý na pobyt na neurčiú dobu.
-Čo by bol drahý! - vypol hruď ako Ivan z Mrázika. - Zjednali sme dobrú cenu, platili sme všetko naraz v hotovosti!...-
Tak táto alternatíva ma teda nenapadla. Ale veci boli odrazu jasnejšie…
Bola to Pandora s Moskovskou smotánkou bez kávy. Neobyčajné miesto pre nie obyčajných ľudí.
-No škoda, že nás do toho ich hotela nepozvali.- povzdychol som si.
-Buď rád, že to tu celé ešte neobohnali plotom.- sucho utrúsila žena.
Čosi pravdy na tom bolo….
