Intro:
Pri ceste na dovolenku je pre mňa najťažšie zbaliť načas manželku. Preto odchádzame vždy večer o deň skôr. A aj tak nestíhame. Zo mňa stres opadne nasadnutím do auta, z mojej ženy ani keď sedíme v lietadle. Na nábreží v hlavnom meste sme naložili kufre do mikrobusu a moja žena si sadla vedľa šoféra. Keď sme sa pohli, tak sa jej šofér opýtal:- A kam cestujete?-
A bolo ticho. Úplne som počul, ako sa jej zasekli kolieska. Chlapík otázku zopakoval, lebo určite netušil, že je taká možnosť, aby niekomu v strese vypadlo, kam vlastne cestuje! Chvíľu sme všetci mlčali. A zase nič. Mne sa už tlačili slzy do očí. Aby som prelomil ticho, tak som dal žene nápovedu:- Skús trafiť kontinent.-
-My ideme mimo kontinent?- vyhŕklo z nej,
Šofér sa chytil slamky a spomenul si, čo za čudnú skupinu to vezie.
-A nejdete náhodou do Vietnamu? - skúsil si tipnúť.
Moja žena si zakryla hlavu rukami a zavzdychala:- Bože, Vietnam!-
Bola tak zronená, akoby ju tam mali uniesť vládnym špeciálom. Ja som si poutieral slzy a začal si konečne užívať cestu. Šofér už po letisko nepovedal ani slovo…
Cesta do Hanoja:
Milujem lietanie. Ale som celkom nervózny z nízkonákladoviek, ak let trvá nedajboh 5 hodín. Zato transatlantické lety Airbusovou vzducholoďou si užívam každú minútu. Pohodlné sedadlá, sto záchodov a litre vína k filmovému maratónu.
Stál som na gejte a zúfalo kukal na pristavenú 787. Jednoposchodová, taká do mesta na nákupy.
Do Hanoja sme leteli cez Taipei. Keďže let trval 12 hodín, tak som priam videl, že pilot zaspí, zobudí sa nad Hanojom, ťapne sa po čele, zabohuje a na brzdách zaparkuje v Taiwane. A potom hlásenie:- Sorry ľudia, Hanoj sme minuli, ale keď chvíľu počkáte, tak vás späť ten kúsok vezme ďalší spoj….-
Sedačky boli…. No vedel som sa tam vložiť. Na obrazovke sa mi ukázala animácia nášho letu. Kreslené lietadielko sa odlepilo od Viedne a pustilo sa ponad Kijev a potom popod Moskvu cez Kazaň a Wuchan a na Tajwane zastalo. Nad ním zasvietilo: Distanc travel 10000 km. A vykukol smajlík.
-Sme v riti,- vydýchol som. Nad Donbasom nás zostrelia Vágnerovci.-
- No dúfam, že aspoň jedlo bude v poriadku.- zahlásila moja žena.
Rozbalil som krabičky na tácke a v tú chvíľu sa mi odinštalovali kalorické tabuľky. No čo už, keď sa lúčite so životom, tak sa treba aspon dobre najesť. Pilot odrazu stočil Boenig na Ankaru a vypadalo to, akoby sa chcel za kazdu cenu vyhnúť Slovensku. Vydýchol som si a letel už pokojný v ústrety dobrodružstvám.
Ha Noi - mesto s múmiou:
Holatý vietnamský mladík s handričkou na pipíku a klobúčikom na hlave sa brodí ryžovým políčkom, aby odohnal akúsi mačkolíšku, ktorá mu kradne ryby.
Tak presne takéto sú predstavy Slovákov o Vietname. A presne tento výjav uvidia, ale len vo vodnom bábkovom divadle v Hanoji. Rikše tu mali navarené elektromotory a babky s košíkmi ich nosia len preto, aby sa s vami odfotili. Vozia sa na vlastných mopedoch a aj vlastných autách. Našťastie si aj vážia svoju históriu a tak sa do Vietnamu cestovať oplatí nielen kôli káve, čaju, či teplému moru...
Hanoi ma príjemne prekvapil. Francúzsky štýl na fasádach sa tu uchytil ako bagety v bufetoch. Navyše domy boli rozprávkovo uzunké a vytiahnuté do výšky. Ulice boli pozametané asi ako máme doma, azda aj lepšie. Kupodivu absentovali garážové prevádzky s bordelom okolo, ako aj primitívne politické billboardy. Tie sú zase vidieť hlavne u nás. V Hanoji boli v móde retro agitačné grafiky. Večer bolo centrum odstavené od dopravy a mraky ľudí sa motali všade okolo a zabávali sa včítane detí aj po polnoci.
Ráno sme čakali v ohromnom chuchvalci národa na vstup do mauzólea.
Mal som možnosť si pridať cennú trofej do top 5 múmií sveta. Nie je ich veľa. Lenina som vymenil za Pakala od Inkov, Stalina nám zase odinštalovali, Hitler sa nechal spopolniť ako hinduista a Putin ešte na vypchanie čaká. A my na Slovensku sme prišli aj o našu Žofku Bosniakovú! Posúvali sme sa v rade a spolucestujúci Emil sa otočil na našich Čechov a pripomenul im:- No a keby sa vám nerozpadol Gottwald tak sme sa mohli takto kochať múmiou aj v Prahe… Potichu sme sa chechtali, aby sme nerušili pietnu strannícku atmosféru. Chlad, čestná stráž a tichá hudba ma preniesla do pionierskych čias, keď zomrel Brežnev. Socializmus sa vo Vietname pomaly rozoberá ako lešenie po zateplení. Ale davy ľudí v mauzóleu s komunistickou relikviou stranu určite potešia. Strýčko Ho vypadal podobne ako Lenin, len s nastrelenými vlasmi, takže lepšie. Zdalo sa, že Moskovskí štylisti božských mŕtvol mali asi len jednu šablónu. Takže ešte Mao a Tutanchamón a top múmie sveta mám vybavené… Náladu nám akurát pokazil zákaz fotenia. Pritom selfíčko s mŕtvolou Ho Chi Mina by určite oživilo sociálne siete. Vedľa mauzólea sa rozprestieral čarovný park, so žltým palácom prezidenta. Vedľa boli ekologické drevodomy, v ktorých žil a úradoval strýčko Ho. Veľmi podobne by som riešil svoje bývanie s kanceláriou aj ja, keby mi patril nejaký menší štát, alebo sieť hotelov. Park s grepovými stromami, jazero a na jeho brehu otvorené priestranné drevené pavilóny v príjemnom tropickom prostredí. Okolo sa motali vojačikovia v bielych zdobených uniformách a trochu pripomínali zboristov v Luskáčikovi. Za areálom park ešte pokračoval. Tu boli osadené veľkoplošné obrazovky, z ktorých na každej sugestívne spievali armádni sólisti oslavné piesne na vodcu v aranžmáne Robka Kazíka. Tipujem, že spievali niečo ako: - Ó náš milovaný premiér, chceme ti umývať nohy v mlieku a zvlhčiť ti toaletný papier našimi slzami… Našťastie boli v parku aj bufety, kde sme sa mohli konečne posadiť a dať si kávu so žĺtkovou penou, alebo kadečo iné. Nárazovo sme zahltili pult a snažili sme sa posunkami vybaviť objednávky u vietnamskej tetky, ktorá energicky pobehovala za pultom. Tá sa odrazu zastavila a vykríkla na nás: - Teď čekejte, už delám čtyži kafe! - No išli sme do kolien a hneď sme sa začali baviť potichšie.
Epilóg:
V strede Hanoja je krásne rozľahlé jazero, na brehu ktorého je zachovaná historická 1500 ročná pagoda. Na maličkých člnoch veľkých ako koryto veslovali rybári okolo ostrova a výhľad na mesto na brehu bol dychberúci. Až som neočakávane zavadil pohľadom o odpadky, medzi ktorými sa smutne trblietali nafúknuté bruchá poriadne veľkých kaprov. Nato som si všimol odblesky skapatých rýb tu a tam na hladine. Nedalo mi a opýtal som sa miestneho sprievodcu, čože sa to s rybkami stalo. - No zapršalo viacej a kanalizácia nešla do rieky, ale do jazera,- vysvetlil mi, úprimne prekvapený, čo za hlúposti riešim. Ani čínským, ani ruským turistom takéto drobnosti neprekážajú. Veru, sme odrazu sa akýsi precitlivení v tom šírom svete.
