Kráčali sme neveriacky po novučičkom, ešte nedokončenom bulvári s architektúrou Paríža 19 teho storočia. Namiesto križovatiek boli umne vytvorené kruháčiky tak, že v strede bola vždy socha nejakého známeho hudobného majstra. Žiaden Lenin, skôr by sa tu našiel Lenon. Boli sme v Ha Longu, v hotelovej štvrti Bái Cháy. Niektoré z butikových hotelov obložených mramorom už fungovali a v lobby sa motali čínsky turisti s vyhrnutými tričkami nad holým bruchom, aby sa im vetralo po dobrej večeri. Číňanky mali tričká zakasané. Kilometrový bulvár s priľahlými uličkami hrdo ukazoval budovateľského ducha dravého kapitalizmu vietnamských komunistov. Heslom dňa bolo:-Zbohatni ako vieš, strana tii bude držať palce!
Kúsok ďalej sme vošli do obchodnej ulice, s nízkymi úzkymi domčekami. Boli to o niečo staršie stavby zo 70 tych rokov, ktoré už stihli natiahnuť storočnú patinu, umocnenú nedávnym tajfúnom. V štýlovej kaviarni nás privítal európsky čašník. Prekvapení sme sa dozvedeli, že je z nemecka. Bol tu už ôsmy rok a kaviareň bola jeho. Objednali sme si vaječnú kávu, po ktorú zabehol do vedľajšieho podniku a ananásovú šťavu, po ktorú tiež zabehol vedľa… Komunistický kapitalizmus jednoznačne núti byť kreatívnym.
Mesto ďalej obsahovalo zábavný park s húsenkovou dráhou, kabínkovú lanovku cez záliv na dvoch obrovských stožiaroch, ruské koleso, čínske bufety z farebných svetiel a plastov aj s troma zavýjajúcimi číňankami do karaoke mikrofónu na celú ulicu a festivalový amfiteáter, ktorý hučal na kilometre. Po ceste sme objavili milú tichú reštauráciu s rybičkami v ohromných črepníkoch, naplnených až po okraj vodou s leknami. Sadli sme si vonku a vychutnávali sme si večeru. Odrazu žena prestala jesť a ukázala prstom na kôš a povedala ľadovým tónom: - Tam je potkan!-
Tlstý Rattatui sa vystrčil spoza koša a pozeral, čo by si vybral pod zub. Kývol som na čašníčku, ktorá hneď dobehla. Ukázal som na hlodavca a pre vysvetlenie povedal: - Je tam potkan.-
Čašníčka zopakovala so širokým úsmevom:- Á potkan!- a išla si po svojom.
-No hlavne, že ho nemáma na tanieri,- sucho prehodila moja žena. Chlpatá potvora zatiaľ prehopkala do vedľajšieho podniku. Kus ďalej v čínskom plastovom karaoke stále vrieskali tri hluché Číňanky. A bolo to horšie ako ten potkan…
Zátoka Ho Lang je pre Vietnam niečo, ako pre nás Tatry. Skalnaté ostrovy sú vraj dračie zuby. Síce blbosť, ale dobrá legenda je ako reklamný slogan. Miestny turizmus je nastavený rovnako ambiciózne. Našťastie pre domácich milión Číňanov, polmilióna Indov a stotisíc Rusov pomáha meniť stranícke plánovacie sny na realitu.Mal som obavy, aká veĺká tlačenica tam môže byť, ale zubov mal drak našťastie nepočítane a asi ich povypľúval všetky.. Na jednom ostrovčeku s miniplážou sme pristáli my a žiaľ aj tridsiatka iných lodí. Ostrov bol pomenovaný po sovietskom kozmonautovi, ktorý ho navštívil na pozvanie strýčka Ho. Len neskôr skomolením kozmonautovho mena Tito vznikol nový názov a to ostrov duchov Ti Top. Vystúpali sme k malej pagode obiehajúc kórejské dôchodkyne s paličkami najskór hore a potom dosť záhadne tie sté aj cestou dolu. Bol som spotený ako prasa a tak som sa odhodlal zaplávať si v mori. Veril som, že vody miesnych tokov čo obsahovali kaly aj výkaly sú už zriedené na bezpečnú úroveň. . Bol som varovaný, aby som neplával mimo bójok so zábranou, lebo ďalej je more nebezpečné. Celá plocha bola veľká ako školské ihrisko, pričom na konci sa čľapotala dvadsiatka indických školákov na výlete. Po pár minútach plávania hore- dolu medzi bójkami a postávajúcimi Číňanmi som to vzdal a odťapkal som sa do spŕch. Až dnu som si všimol fúrik, ktorý tam bol navyše a sprchy, ktoré prezmenu chýbali. No wc bolo funkčné, tak som vbehol do kabínky prezliecť si kraťasy na loď. Presne v tom momente, keď som na poklop od misy položil mokré plavky a bol som v hlbokom predklone, vytrhol čínsky ujko dvere od mojej kabínky a v skupinke ďalších vybuchli do veselého džavotu. Zúfalo som si naťahoval suché kraťasy a pritom som sa snažil narovnať. Ešte prikrčený som sa otočil a konečne som si zapol nohavice. Zatvárať dvere už nemalo význam, tak som len s hrdo vztýčenou hlavou odkráčal, pričom dnu vbehli zo skupinky hneď dvaja. Na lodi som si sadol na prázddnu hornú palubu, kde som si mohol zapáliť fajku, kochať sa scenériou a popri tom aj natáčať video.
Lodí bolo okolo asi dvadsať, ale čínsky chlapíci nasúpili just na vedľajšiu loď a mávali mi odušu.Žena sa ma opýtala:- Oni ťa poznajú?-
-Len z časti.- odpovedal som vyhýbavo…
Zátoka Ha Long je pre Vietnam niečo ako pre nás Tatry. Je prekrásna, len turistov by mohlo byť menej. Ale tých je občas nad hlavu aj u nás…
Epilóg:
Lietadlo na vnútroštátny let bolo nové a vyvoňané. Z okienka som videl zaparkovanú slušnú flotilu Boenigov jednej z dvoch Vietnamských leteckých spoločností. Nuž my by sme nemali Vietnamcov moc čím ohúriť. Mal som skvelé miesto v medzere pri núdzovom východe a tak som si mohol vystrieť nohy a podriemať si. Oproti dobehol mladý vietnamský letuško a zapol sa do pásov. Pilot stiahol svetlá a pomaly sme rolovali na dráhu. Chlapec vypadal zdravo a bol zrejme po ťažkom víkende, lebo ešte kým sme odleteli tak mu padla hlava na prsia a v momente zaspal. Keďže pri mne dosiaľ nik nezaspal skôr než ja, celkom ma to znervóznilo. Zvlášť, keď to bol chlapík v práci. Len som dúfal, že pilot na večierku nebol a je ešte hore. Nejaký čas sa nič nedialo, no neskôr začalo jemne silnieť svetlo. Steward vpredu sa rozopol a zmizol za závesom. Rozhodol som sa konať. Povolil som si pás a zviezol som sa dolu a natiahol nohy, aby som chlapcovi štuchol do topánok, čo bol vlastne môj celý plán. Ozval sa gong a mladý muž si ešte v spánku rozopol pás, postavil sa a kým si otvoril oči zakopol o moje natiahnuté nohy a vysypal sa do uličky. Zabohoval po vietnamsky a ospravedlnil sa mi po anglicky. Ja som sa tváril prekvapene a on tiež, keď ma videl priškrteného ležať na sedadle s pokrčenými nohami vo vzduchu. Zbytok cesty som mal nohy pri sedadle a chlapec ma radšej obchádzal oblúkom…
