Ak Vám niekto/niečo chýba, je potrebné, zamyslieť sa čo konkrétne Vám na ňom/tom chýba a ako ste sa dostali k danej spomienke.
Prvotná a dôlezitá vec je uvedomiť si, že to čo sa deje v reálnom čase sú naše pocity, je to sústava spolupracujúcich nervových impulzov, myšlienok, zmyslov...
To čo sa stalo sú spomienky, ktoré si ale vieme vytvárať a upravovať aj keď to nerobíme vedome, ale podvedome, podľa akcií v reálnom čase. To čo sa stane je zas len súbor myšlienok, zmyslov, reakcií na momentálne prebiehajúce situácie a akcie - tak nastáva a podľa toho sa mení naša budúcnosť a následné chovanie.
Prvé na čo si spomenieme je učitá udalosť, útržky, na ktoré sa snažíme spomenúť si.
Nikdy ale nevieme ako sme sa k určitej udalosti dostali, vždy si spomíname na presne "do deja" vnorenú reakciu.
Akcia predchádzajúca reakcii nám ale chýba a keď sa snažíme spomenúť si na danú akciu vtedyvstupuje do reality naša fantázia, ktorá pomocou povedomých spomienok a predstavivosti dokáže vytvarovať spomienku do takej určitosti a pravdepodobnosti až sa nám zdá skutočne reálna a teda v tejto chvíli nám reálne začína chýbať daný človek, vec, miesto a pod...
Predstavme si teda sen. V snoch si vytvárame, súčasne žijeme a vnímame okolitý svet. V snoch sineuvedomujeme, že snívame a častokrát sa stáva, že si po prebudení snažíme spomenúť na to čo sa nám snívalo. Reálne sa nám "sníval" sen, reálne sme si podľa určitých zážitkov svet a udalosti v sne tvorili a reálne sme všetko v ňom vnímali. Prečo si teda nespomíname na sen celkovo? Prečo to teda nie je ďalšia jasná spomienka? Naše podvedomie si totiž v určitom okamžiku uvedomuje, že to čo v nedávnej minulosti prežilo nebolo reálne a tam nastáva aj rozdiel medzi "realitou" a "snom".
Snívalo sa nám o ceste a prebudili sme sa. Nás ale zaujíma čo bolo na konci cesty, ale sen už je len našou spomienkou. Čo teda urobíme?
Viac v 2.časti...
