Pred pár rokmi sme sa vybrali naniekoľko dní na terénny prieskum našich vôd. Akurát sme zabudlivybaviť počasie a tak nám neprestajne pršalo. Počas dažďa sapracovať nedá, nie žeby sa nám nechcelo, ale je to dosťnebezpečné.
Tak sme posedávali v našej izbe ačakali na zlepšenie počasia. Keďže neprichádzalo, sadli sme doauta, že si kúpime niečo na večer, aby sme nesedeli len taknasucho. Vtedy ma osvietilo, že by sme popri tom mohli zahrať ajkarty.
Po nákupe v hypermarkete som sa stavilv trafike, ktorú obsluhovala príjemná blondínka. Mal som na výberz dvoch variánt žolíkových kariet ukrytých v papierovejškatuľke, len jedny z nich boli asi o 10 korún drahšie. Zaujal macenový rozdiel a pýtam sa slečny, či náhodou nevie, aký je medzi týmikartami rozdiel. Na(ne)šťastie som jej ale nepovedal, že mazaujíma napríklad kvalita papiera a podobné zbytočnosti. Onaduchaprítomne vzala obe škatuľky, otvorila ich a priložila ksebe. Zrazu z nej vypadlo, že tých je viac. Myslím, že nestihlajednotlivé karty spočítať. Predpokladám, že táto pre ňu logická úvahavychádzala asi iba z hrúbky balíčka. Len veľmi ťažko somzadržal smiech a myslím, že aj ľudia za mnou. Ja by som na ichmieste určite v tom okamžiku zabudol, či som si chcel kúpiťnoviny alebo cigarety.
Verím, že veľa ľudí netuší,koľko je kariet v žolíkovom balíčku. Ale myslím, že vedia, žeje ich stále rovnaký počet, inak by kartové hry strácali zmysel.
