Nechcem robiť advokáta autonómii (ktorú vlastne nechcú ani tí, ktorých by sa týkala), pamätám sa iba na podobnú (českú) hystériu, keď Slovensko chcelo v rámci prvej republiky svoju autonómiu. A keď mu ju konečne bratia Česi dopriali, jej hlavný odporca Beneš radšej deň pred jej uskutočnením rezignoval na prezidentský úrad. Charakter.
Roky rokúce boli v Južnom Tirolsku, bývalej to súčasti rakúskeho cisárstva, nepokoje. Víťazi roku 1919 priklepli túto oblasť (s veľkou prevahou Rakúšanov) Talianom ako odmenu za to, že opustili svojich pôvodných spojencov a prebehli na opačnú stranu.
Po druhej vojne tu bolo rušno. Sabotáže, ničenie pamätníkov, atentáty, neustále napätie. Talianska a rakúska vláda vyriešili problém autonómiou, Rakúsko má právo dohliadať na tamojšie pomery a Tiroláci sú lojálnymi občanmi Talianska. Neodtrhli sa a ani to nemajú v úmysle.
Náš niekdajší premiér Mečiar sa na svojej dávnej návšteve Španielska vyslovil aj k otázke autonómie. Odsúdil ju s argumentom, že v prvej ČSR mali sudetskí Nemci autonómiu a skončilo sa to odtrhnutím Sudet od Československa.
Nie je to pravda. Nemci nijakú autonómiu od Čechov nedostali, Beneš budoval český štát, nie štát spokojných národností.
Takže: u nás na juhu nie sú atentáty, sabotáže, ozbrojené potýčky, autonómia nie je aktuálna. Navyše dávať znamienko rovnosti medzi autonómiu a odtrhnutie je falošné. Je to preventívne vyvolávanie hrôzy a nenávisti.
