Autor píše:
„Galiba nastala, až keď v 19. storočí spupní politici začali v mnohonárodnom Uhorsku potláčať jednotlivé jazyky a ako jediný samospasiteľný vnucovať svoj. Vtedy sa ešte aj zemepisné názvy zmenili na účinnú zbraň proti národnej identite všetkých Nemaďarov. To je škvrna, ktorú z dejín jednoducho vyzmizíkovať nemožno.“
Spupní politici 19. storočia sa pominuli, prežila iba ich prax – využiť aj zemepisné názvy ako účinnú zbraň proti národnej identite. Vtedy Nemaďarov, teraz Neslovákov. Iba tak si môžeme vysvetliť nové zemepisné názvy v oblasti obývanej neslovenským etnikom. Stvorili sme Jánošíkovú (Dénešd), Hroboňovo (Dolný Štál), Hurbanovo (Stará Ďala), Štúrovo (Parkan), Kolárovo (Guta), Jesenské (Feledince) a tak ďalej.
Spupní uhorskí politici môžu byť spokojní, ich metóda žije. O zmizíku ani reči. A pritom starí Rimania tvrdili, že non est discipulus super magistrum...
