Napr. pri slovinskom ministrovi pre zahraničných rodákov som skôr čakal návrh, aby sme si takého ministra ustanovili aj my. Dôverne poznám opustenosť Slovákov v Rumunsku (vrátim sa k tomu osobitným článkom) a preto tým zahraničným Slovincom závidím. Mám pocit, že Maďarom by sme takého ministra ošomrali – a vari preto by sme ho ani my pre našich vonku neinštalovali. Pochod uniformovaných exotov je o inom.
Podobne pri pamätníku Jánovi Langošovi nejde o to, či má alebo nemá byť. Problém je v dvojakom metre, jedni môžu pochodovať so starými zástavami a druhí nie. Pritom nedávna minulosť je veľmi nedávna...
Ešte k tej teoretickej úvahe o autonómii. Strašenie Kosovom je proti nášmu slovenskému záujmu – veľkosrbský nacionalizmus sa snažil uchovať veľké Srbsko, vojnou sa pokúšali udržať územia v Chorvátsku či v Bosne-Hercegovine. Podobne ako Uhorsko v roku 1918-19. Odvolávanie sa na historické hranice nemôžeme akceptovať, na tomto princípe by sme boli ešte stále súčasťou Uhorska. A čo sa Kosova týka, kým malo autonómiu, neboli problémy. Nacionalista Miloševič ju zrušil a výsledok vidíme. Ak na Slovensku žije 90 percent Slovákov, nemáme mať právo na vlastný štát? Alebo iba my a iní nie? A tak by sme mohli prejsť ku Kurdom, Tamilom a tak ďalej.
Ešte k jednej noci – kryštály či krištáľky? Cukor je kryštálový a to poroztĺkané sklo sa viac ponášalo na cukor a menej na číru, priehľadnú matériu. Obe verzie obstoja, ja preferujem tú s ypsilonom.
