Občan bol učiteľ v neďalekej slovenskej dedine a do mestečka šiel (na bicykli) čosi nakúpiť. Posťažoval sa. Nijaký kontakt so Slovenskom, so slovenskou kultúrou, nijaké tlačené slovenské slovo. Tvrdil, že Slovákov sú tam naokolo tisíce a všetci sú odkázaní len sami na seba.
V Bukurešti sme mali dobrú priateľku, Rumunku (o nej raz napíšem osobitne), ktorátam vyštudovala slovenčinu a pracovala v pedagogickom vydavateľstve na príprave slovenských učebníc pre slovenské školy v Rumunsku. Nie veľmi férovo sme od nej vylákali súpis obcí, kam tie učebnice posielali (trochu sa bála). No a pri ďalších (každoročných) cestách k moru sme vždy navštívili tri-štyri slovenské obce, zastavili sa u učiteľa a dali sme mu zväzky slovenských týždenníkov z predchádzajúceho roka. Spolu s kolegom, s ktorým sme na dovolenky cestovali, sme v Bratislave obchádzali redakcie a žobronili o archívne zväzky Života, Slovenky, Sveta socializmu, Roháča, Štartu, niekde sme dostali aj tri exempláre, a takto naložení sme cestovali.
V jednej dedinke bola práve svadba, pozvali nás. Boli tam aj súdruhovia z okresu, Rumuni, sobášiace úradné osoby. Kým sedeli pri svadobnom stole, všetko sa odohrávalo v rumunčine, rozhovory, pesničky, blahoželania. Až keď úradné osoby zdvihli kotvy, nastala pravá slovenská svadba so slovenskými pesničkami a svadobnými zvykmi. Nakoniec sa ženích poďakoval za všetko a dodal: Osobitne ďakujem hosťom zo Slovenska, ktorí nám dali vzácny dar, celý ročník časopisu Život. Nebojte sa, budeme ho požičiavať všetkým!
Pochopili sme, akou cennosťou pre nich bolo slovenské slovo.
V nasledujúcom roku sme preto okrem dobrých kamarátov v redakciách navštívili aj Maticu slovenskú. Či by nám reku na tento bohumilý účel neposkytli niečo z ich vydaní. Nuž a veru neposkytli.
Chodili sme takto zo päť rokov, radil nám najmä prof. Fábry v Nadlaku, tam sa ešte naozaj žilo v slovenskom duchu.
Neviem, ako je to dnes. Počul som, že sa toho veľa nezmenilo. Existuje inštitúcia pre zahraničných Slovákov, ale tí drobní v dedinkách z toho vraj nič nemajú. Minister (už len názov zaväzuje) pre Slovákov v zahraničí by bol možno užitočný – nie rečami a stavaním dvojkrížov, ale účinnými skutkami.
