Sedel som v starom kresle s rámom z tmavého ebenového dreva a potiahnutého jemnou teľacou kožou. Bola to jedna z mála vecí, ktoré mi pripomínali môjho starého otca.
Bol som začítaný do nového románu od obľúbeného autora. Pochlipkával si zo šálky zeleného čaju a odhrýzal z koláčika. Bol to večer, aký mám rád. Plný pokoja, harmónie a oddychu. Izbu osvetľovala svojím jemným žltkastým svetlom, len malá lampa na čítanie uložená na stolíku vedľa kresla. Dodávala izbe atmosféru, ktorá mi pripomínala detstvo. Takto sme sedávali so starým otcom, ktorý mi rozprával príhody, alebo čítal z kníh.
Ako dieťa, som sa tešil každý rok na letné prázdniny. Tie som trávil pri starých rodičoch na vidieku. Zbožňoval som vôňu a chuť kuchyne starej mami. Jej koláčiky rozvoniavali sladkou vôňou vanilky a kakaa, po celom dome. Spolu so starým otcom sme ich chodili kradnúť, ešte kým boli teplé. Stará mama nás vyháňala s tým, že nás bude bolieť brucho. No nás to nemohlo odradiť a tak nám naliala z čerstvého mlieka na zapitie. Večer nám urobila čaj a doniesla aj s čajovými koláčikmi do knižnice. Sadla si k nám, ale tak aby nás nerušila a počúvala ako starý otec rozprával príbehy.
Takmer každý deň spomínam na tieto chvíle. Plné lásky, harmónie a pokoja. Prajem si ten pocit zažiť aj dnes, ale v dnešnom vystresovanom a zrýchlenom svete, je to priam nemožné. A tak si vychutnávam, každú takú chvíľu, ktorá sa naskytne. No a dnes je tomu tak, je pokoj, čítam knihu, pijem čaj a jem koláčiky, pripravené podľa receptu starej mamy.
Dlho som si dnes túto chvíľku neužil, vyrušili ma divné zvuky. Prichádzali z ulice cez pootvorené balkónové dvere. Nedalo mi to a o chvíľu som vstal a išiel sa pozrieť, čo sa tam deje. Vzal som zo stolíka balíček cigariet a jednu si zapálil. Vyšiel som na balkón, plný očakávania a zvedavosti.
Ulica bola zahalená do takmer úplnej tmy, len každých päťdesiat metrov ju jemne osvetľovali pouličné lampy. Osvetlenie bolo slabé, kvôli sťažnostiam obyvateľov ulice. Vedenie mesta bolo nútené, vymeniť silné osvetlenie, za jemné a slabšie. Ktoré bolo dosť silné, na to, aby ste v noci nezakopli, ale pocit bezpečia vám žiaľ nedodalo.
V diaľke, pod jednou z lámp, stála tmavá postava mladého muža, no vzápätí sa rýchlo stratila v parku, na druhej strane ulice.
„Mládež sa zabáva", povedal som si potichu. V pokoji som dofajčil cigaretu a zadusil ohorok v popolníku. Keď som vchádzal do vnútra, ozvali sa nástenné hodiny, ktoré odbíjali jedenásť hodín.
„Je najvyšší čas", zahundral som. Dojedol koláčik, dopil šálku čaju a pobral sa do postele. Práve keď som zhasínal lampu, ozvali sa z ulice zvuky pripomínajúce plač. Vyšiel som na balkón, presvedčiť sa, či sa mi to nezdalo. Na druhej strane ulice, v mieste kde zmizla záhadná postava, som zazrel mladú dievčinu, ako sedí na okraji cesty a plače. Vybehol som na ulicu, a ponáhľal sa jej smerom. Už na prvý pohľad bolo jasné, že sa jej niečo stalo. Bola celá špinavá, sporo odetá, a aj tie zvyšné šaty mala dotrhané. Jej dlhé vlnité hnedé vlasy s blond pramienkami, boli plné lístia a vetvičiek. Pomaly som si k nej čupol a prihovoril sa jej.
„ Ahoj ja som Damián, čo sa ti stalo?", nedostal som žiadnu odpoveď, len na mňa pozrela, prikryla si tvár rukami a ešte viac sa rozplakala.
Nemala na sebe viditeľné zranenia, no napriek tomu som zavolal záchranku. V tom na mňa pozrela a snažila sa mi niečo povedať, ale nebola schopná zo seba vydať ani slovko.
„Už si v bezpečí, za chvíľu príde záchranka a oni sa o teba postarajú, nemaj strach.", chcel som ju chytiť za rameno, no odtiahla sa. Cítil som, že sa ma bojí. O pár minút dorazila záchranka, spolu s policajnou hliadkou. Okamžite sa ku nám rozbehla lekárka.
„Čo sa jej stalo?", pýtala sa kým sa ku nám blížila. Pozrel som sa na ňu a hneď som ju spoznal. Doktorka Breholská, bola staršia dáma niečo po päťdesiatke. S mamou sa poznali už od detstva a boli dobré priateľky dodnes. Mama ju volala Mili, ale volala sa Emília. Mili ma spoznala, až keď bola blízko pri nás.
„Ahoj Damián, tak čo sa tu stalo?", jej hlas znel trochu prekvapene, keď ma tu uvidela.
„Dobrý večer Mili. Neviem, čo sa jej stalo, neprehovorila ešte ani slovko. Videl som ju z balkóna, tak som jej prišiel na pomoc.", v tom sa ozval tichý hlas dievčaťa.
„Volám sa Laura, práve sa ma pokúsili znásilniť.", jej hlas bol nádherný a príjemný. V tom ku mne prikročil policajt.
„Dobrý večer, môžete ísť s nami prosím Vás?", povedal a pozeral pri tom na mňa. Pochopil som, že to hovorí mne a tak som vstal a vybral sa za ním. Obzrel som sa za seba a venoval ešte pohľad vystrašenej Laure, ktorú práve prezerala Mili.
„Damián, ďakujem ti.", ozvala sa Laura tichým a príjemným hlasom. Prikývol som a usmial sa, úsmev mi opätovala.
„My sa už o ňu postaráme, nemaj strach", dodala Mili. Pokračoval som ďalej k policajnému autu. Počul som ako sa jej Mili vypytuje a Laura odpovedá, ale už som nedokázal rozlúštiť o čom sa rozprávajú. Potom som sa už venoval policajtom, ktorý mi kládli rôzne otázky. Postupne som im vyrozprával, ako som sa tu ocitol a nezabudol som spomenúť postavu, ktorú som chvíľu pred tým zazrel. Chceli, aby som im ju bližšie opísal, ale to nebolo v mojich silách. Zazrel som ju len na okamih a pri osvetlení tejto ulice by som nespoznal, ani vlastnú matku. Poďakovali sa mi a požiadali ma aby som im zavolal, ak si ešte na niečo spomeniem. Medzi tým Lauru naložili do sanitky a odvážali ju do nemocnice. Venoval som jej ešte jeden pohľad, kým nezatvorili dvere na sanitke. Po ukončení rozhovoru s policajtmi bolo isté, že dnes už asi nedokážem zaspať. A tak mi ostávalo iba sa vrátiť do mojej knižnice a začítať sa do nového románu. Po pár hodinách ma premohla únava a tvrdo som zaspal.
