Ešte to nie je s nami také zlé

Krútim hlavou nad tým, ako sa niekto snaží spochybniť právo nedotknuteľnosti diplomatov pri plnení ich služobných povinností a krútim hlavou nad tým, že táto bublina napĺňa stránky novín po tri dni.Bolí ma krk, ako krútim hlavou nad tým, kam až dokáže viesť zaslepenosť a zloba niektorých agresívne naladených spoluobčanov: nielenže ma zasypávajú nenávistnými e-mailami, v ktorých mi nadávajú a brýzgajú, v ktorých ma obviňujú z rozvracania rodín a sexuálnych úchyliek, v ktorých sa mi vyhrážajú pekelným ohňom a zatratením, ale nezdráhajú sa rozširovať pamflety a nechutné fotomontáže, do ktorých zaťahujú ešte aj moju rodinu.Krútim hlavou nad tým, v akom svete to žijeme, keď už akoby nikto nechcel počúvať hlas a vysvetľovanie toho druhého, vo svete kde najhlasnejšie kričia tí, ktorí sa ani nenamáhajú prečítať si, o čom vlastne sú ľudské práva; a tí, ktorí chápu ich podstatu a rozumejú tomu, prečo ich treba chrániť – mlčia.Bolí ma krk z krútenia hlavou nad tým ako mlčiaca väčšina toleruje extrémizmus.Ale koncom týždňa som ako zázrakom pookrial – to vtedy, keď sme na ministerstve vyhodnocovali súťaž Ľudské práva očami detí. Kvôli tomu do Bratislavy pricestovali rodičia s deťmi zo všetkých kútov Slovenska, kvôli tomu k nám zavítali diplomati – veľvyslanci, konzuli (áno, aj tí honorárni!) –, kvôli tomu sme k nám pozývali médiá. Tie posledne menované sa neobťažovali Nekrútim nad tým hlavou a ani nie som zaskočený. Neprelievala sa krv, nikto neprišiel o život, neprevalil sa nijaký škandál. Chápem. Ale keby ste tam boli, keby ste zažili to čo všetci zúčastnení – ten obrovský náboj pozitívnej energie, to pozitívne a nefalšovane úprimné vyznanie detí, tú obrovskú dávku úcty a tolerancie, pochopili by ste – tak ako som pochopil ja – že to s nami ako ľuďmi ešte nie je také zlé.Asi to naozaj chce dieťa, aby zakričalo, že kráľ je nahý a asi to naozaj chce čistotu dieťaťa, aby človek pochopil, ako veľmi ho poznačí špina, ktorou ho za týždeň zahádžu. Keď desaťročný chlapec opisuje svoju sestričku s Downovým syndrómom ako človeka, ktorý má jeden gén navyše – gén ľudskosti. Keď malé rómske dievčatko s vďakou v očiach a plachým úsmevom hrdo stíska možno svoj prvý diplom v živote. Keď sa na maľbách pastelkami objavujú popri rozžiarených detských tvárach aj postavičky na invalidných vozíčkoch. Keď deti píšu o šikane, o rozvedených rodičoch, o bitkách a telesných trestoch, o nepochopení, psychickom nátlaku, nenávisti a strachu. Vtedy človeka prestane bolieť krk, prestane krútiť hlavou a z kútikov očí si utiera slzy.Taký bol piatok na ministerstve. Tam vonku sa rozhodovalo o Sýrii, v Egypte predĺžili výnimočný stav, v Turecku vyšli študenti opäť do ulíc, v Kosove sa pripravovali na voľby. Možno niektorý novinár opäť hľadal zádrapku, aby sa vyvŕšil na mne a na mojom ministerstve. A určite za nejedným počítačom sa práve teraz rodia ďalšie e-maily s nechutnosťami, aké by papier neuniesol.Ale na to príde rad až v pondelok. Cez víkend ma bude hriať pocit, že vďaka detskej nevinnosti a pozitívnej energii z piatkového popoludnia ma prestal bolieť krk.Ono to občas naozaj nezaškodí pozrieť sa na veci z oveľa nižšej perspektívy.