Slovensko - konkrétne nové vedenie Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, ministerstva práce i rezortu diplomacie - sa nepretržite a dôrazne zasadzovalo za návrat chlapcov domov. Práve súhra týchto troch aktérov dosiahla, že pôvodne beznádejný prípad -spomeňte si na negatívny verdikt prvostupňového súdu, voči ktorému sa rodina ani neodvolala - sa otočil o 180 stupňov, opäť sa otvoril a Martinko so Samkom čoskoro vymenia pestúnsku starostlivosť v cudzine za skutočný domov pri svojich blízkych.
Popri radosti z výsledku však cítim aj veľké rozčarovanie. Dôvod?
Z pre mňa nepochopiteľných pohnútok, navyše bez akejkoľvej sebareflexie, niektorí ľudia zneužívajú prípad rodiny Boórovej a uchyľujú sa k manipulácii verejnej mienky. Mám na mysli napríklad štvrtkový protest pred starou budovou Národnej rady, kde sa odovzdávali ceny za prínos v ľudskoprávnej oblasti. Nespochybňujem právo prísť a vyjadriť svoj názor, ale táto akcia mala podľa mňa „nečestný“ podtext.
Za organizáciou protestu boli aj ľudia z politickej strany Sloboda a solidarita,teda strany, ktorá viedla ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny v čase kľúčovom pre riešenie spomínaného prípadu. Počas tohto obdobia dotyční nespravili nič pre návrat detí Boórových na Slovensko a poslankyňa Lucia Nicholsonová - vtedajšia štátna tajomníčka rezortu - dnes paradoxne vytĺka z prípadu politický kapitál, hoci na mieste by bolo ospravedlnenie za nezáujem a nečinosť. Opakovaný argument, že o prípade nevedela, je výsostne neprijateľný - buď ním pani Nicholsonová zavádza, alebo sa sama usvedčuje z neschopnosti ustrážiť a riešiť závažné veci. Rovnako je neprijateľné vyvolávať vlnu nevôle proti tým, ktorí sa naopak prípadu profesionálne chopili a dosiahli zásadný, úspešný zvrat v tom, čo ona - spolu s ex-ministrom Jozefom Mihálom - zanedbala. Nebyť doslova nadľudského nasadenia starej mamy chlapcov, pani Eleonóry Študencovej, a pomoci médií, ani sa len nedozvieme, čo nám nechali na stole.
Mrzí ma ešte jedna manipulácia verejnej mienky. Súdy Veľkej Británie sú nezávislé a vyvolávať dojem, že minister zahraničných vecí Slovenska - alebo ktorejkoľvek inej krajiny - zodvihne telefón a požiada svojho britského kolegu o „vybavenie“ takého alebo onakého rozsudku, je neserióznosť a neférovosť najhrubšieho zrna. Myslím si, že o to viac si treba vážiť excelentnú prácu riaditeľky Centra Andrey Cisárovej a ministra práce Jána Richtera, ktorých sme sa snažili maximálne podporiť prostredníctvom mojich diplomatických kontaktov či aktivít nášho veľvyslanca v Londýne. Hovorím to bez ambície preháňať či lacno sa priživovať na prípade konkrétnej rodiny. Ako už zaznelo v úvode, dosiahli sme bezprecedentný zvrat.
Teraz je však čas pozerať sa do budúcna. Nesmie sa zopakovať stav, ktorý tu panoval za éry Mihál-Nicholsonová, keď štát zlyhal v povinnosti postarať sa o svojich občanov v takto špecifickej a citlivej záležitosti. Verím pritom, že verejnosť nenabehne na falošnú hru dotyčných ľudí, a rozlíši, čo je bezobsažné kritizovanie v kombinácii so zbavovaním sa zodpovednosti a čo reálne odvedená robota.
