Vraveli, že to sa predsa nemôže podariť, že dohoda „šestky“ s Iránom skončí tak, ako mnohé iné iniciatívy pred ňou (a po nej) – ako zažltnutý zdrap papiera, ktorý nezložil skúšku dospelosti.
Dnes som rád, že tieto hlasy zmĺkli, a to aj napriek tomu, že všetky prekážky na ceste k normálnym vzťahom s Teheránom ešte zďaleka nie sú odstránené. Viedenské podpisy pod dokumentom o jadrovom programe Iránu však nielenže otvárajú dvere k uzavretiu jednej epochy v medzinárodných vzťahoch, ale môžu zároveň slúžiť ako inšpirácia pre mnohé ďalšie medzištátne spory – inšpirácia, že sa to dá, keď sa chce. Sú potvrdením účinnosti medzinárodnej diplomacie a ďalším príkladom nenahraditeľnej úlohy dialógu pri urovnávaní medzinárodných sporov. Ale nielen to. Touto dohodou – na ktorej dosiahnutí mala značný podiel aj Európska únia – sme obmedzili hrozbu vojenského využitia iránskeho jadrového programu, veríme, že ňou zapojíme Teherán do riešenia takých problémov ako je Sýria a Jemen, otvárame ňou priestor na spoluprácu vo viacerých oblastiach.
Tak ako kedysi kresťanský svet rozdeľoval spor medzi katolíkmi a protestantmi, tak aj arabský svet už stáročia rozpolťuje konflikt medzi šiítmi a sunnitmi - ten konflikt, ktorý v konečnom dôsledku vyniesol na výslnie extrémistické hnutie Daeš. Dohodou s Iránom získavame významného spojenca v boji proti tejto až príliš reálnej hrozbe. Ale nielen to. Podpisy z Viedne vytvorili bázu pre normalizáciu hospodárskych vzťahov s Iránom. Keď som v septembri navštívil túto krajinu, vnímal som jej obrovský potenciál a ekonomické príležitosti pre jej obchodovanie s Európou a Slovenskom. Samozrejme, to ešte bolo obdobie poznačené medzinárodnou izoláciou, embargom a reštrikciami pre obchodnú výmenu. Dnes do regiónu plánujú svoje cesty nemeckí podnikatelia, britský rezort diplomacie vyjadruje nádej, že sa mu podarí opätovne otvoriť veľvyslanectvo v Teheráne, zatvorené v reakcii na útok v novembri 2011. O iránsky trh majú záujem ropné aj energetické koncerny, strojárenské, farmaceutické, telekomunikačné firmy, zástupcovia automobilového aj leteckého priemyslu, odevné značky... Ak sa nestane nič, čo by podkopalo betónový základ stavby z Viedne (mám na mysli najmä dôslednú implementáciu dohodnutých podmienok), potom môžeme byť už o pár rokov svedkami ďalekosiahlych zmien. Odblokovanie miliárd dolárov zmrazených na účtoch, možnosť vyvážať ropu a iné komodity, prílev zahraničných investícií – to všetko môže zmeniť nielen Irán, ale celý región Blízkeho a Stredného východu na nepoznanie. Hovorím to s plným vedomím značného konzervativizmu iránskeho podnikateľského prostredia a neraz pevne zakorenených ekonomických väzieb (a predsudkov).
Kým ekonomický détente môže podľa prvých signálov prísť pomerne rýchlo, ten politický – trúfam si odhadnúť - až taký rýchly nebude. Najmä arabské krajiny budú opatrne hodnotiť každý jeden krok Teheránu z hľadiska toho, či sa ním nenarúša krehká regionálna rovnováha; bude stáť veľa úsilia presvedčiť Izrael, ale aj ďalšie štáty v oblasti, že Irán nezneužije znovuobjavené pozície na podnecovanie nepokojov; bude potrebná rigorózna verifikácia -- obrazne povedané -- každého jedného neutrína v iránskom jadrovom programe.
Napriek tomu všetkému hodnotím dohodu z Viedne ako obrovský úspech diplomacie. Nikto spoza stola neodišiel ako porazený. Nikto neodišiel triumfálne ako víťaz. (Ak treba dôkaz na toto tvrdenie, spočíva vo fakte, že proti dohode okamžite protestovali konzervatívne kruhy na jednej aj druhej strane.). Za stolom sa zrodil kompromis.
Kompromis, hodný nasledovania...
