Najlepší diplomat (by) bol Diogenes

O pár rokov budeme na šesť mesiacov predsedať Rade Európskej únie. Je to svojím spôsobom vyvrcholenie nášho európskeho snaženia. Budeme pod drobnohľadom Európy i sveta, podľa toho, ako budeme vystupovať v Bruseli, bude hodnotené celé Slovensko. Podľa krikľúňov by sme však najlepšie urobili, keby sme Úniu riadili pol roka z maštale. Alebo z krčmy. Lebo vynaložiť 11 miliónov na budovu v Bruseli je predsa nehoráznosť! Tí istí krikľúni si už ale v predkladanom návrhu neprečítajú, že staré budovy, v ktorých dnes v Bruseli sídlime, máme v úmysle predať – v tom najhoršom prípade za 6 miliónov, v tom najlepšom za desať! A razom je z jedenástich miliónov polovica. Ale aj to je veľa! soptia. No iste. Opravme radšej za to výtlky na našich cestách, postavme cesty. Bližšia je košeľa než kabát. Hrajme sa na vlastnom piesočku, čo tam po tom európskom. Inými slovami: zavrime sa do svojho suda.Slovenská republika má vo svete niekoľko desiatok zastupiteľských úradov. Sú to zvrchované územia našej republiky, ktoré plnia dvojjedinú funkciu: jednak slúžia našim občanom ako strediská pomoci v núdzi, a jednak reprezentujú Slovensko v hostiteľskej krajine. Pod „reprezentáciou“ nemám na mysli usporadúvanie recepcií, ale tvrdú drinu – politickú, ekonomickú, kultúrnu, strategickú i taktickú. Tak to bolo a je od nepamäti – diplomacia je súčasťou fungovania každého štátu. K zastúpeniam štátu v zahraničí patrí základná infraštruktúra: ľudia, budovy, technika, autá. Iste, naši diplomati by pokojne mohli jazdiť po Ríme, Paríži či Washingtone na kolobežkách, kolieskových korčuliach alebo rikšiach (otázne je, či by nás potom ešte niekto bral vážne). Lebo vyhodiť 1,3 milióna za 37 vozidiel vo svete je predsa nehoráznosť! Tí istí krikľúni si však v predkladanom stanovisku neprečítajú, že by sme tak urobili, keby sme na to mali peniaze! A razom je z 1,3 milióna sotva tretina. Ale aj to je veľa! frfocú. Iste. Zvýšme radšej platy učiteľom, lekárom. Bližšia košeľa než kabát. Hrajme sa na vlastnom piesočku, čo tam po tom svetovom.Inými slovami: zavrime sa do svojho suda.Pri zahraničných návštevách i na záver plodných pracovných rokovaní býva dobrým zvykom pozvať hosťa na obed či na večeru. Deje sa tak na najnižších úrovniach – v podnikoch a prevádzkach -, aj na tých najvyšších, pri návštevách prezidentov, premiérov, ministrov, i podnikateľských špičiek. Zvyčajne na recipročnej báze – dnes pozvem ja teba, uctím si ťa, zajtra ty mňa. Je to v diplomacii bežné. Podľa krikľúňov by sme však nemali pozývať hostí do slušných podnikov, ale tak ako sa patrí a sluší na našu náturu – do staničnej krčmy. Lebo pozvať partnera na reprezentatívnu večeru je predsa nehoráznosť! Tí istí krikľúni však odmietajú pochopiť, že už od nepamäti sa kľúčové rozhodnutia posvätili pri neformálnych stretnutiach, nad plátkom lososa či mištičkou tiramisu. Ale aj to je veľa! hromžia. Iste. Zlacnime radšej pivo. Alebo cigarety. Bližšia košeľa než kabát. Hrajme sa na vlastnom piesočku, čo tam po tom akú máme reputáciu. Inými slovami: zavrime sa do svojho suda.Takúto logiku by sme mohli aplikovať aj napríklad na našich hokejistov – načo majú na každých majstrovstvách sveta nové dresy? Veď by sme ušetrili, keby si len tie staré spred piatich rokov nechali zreparovať, zaštopkať, zaplátať. Za pár šupov. A možno by im priniesli aj viac šťastia. Veď chudobnému šťastena vraj praje.Diogenes by bol podľa dnešných slovenských meradiel ideálny diplomat: žobral na živobytie a spal v sude na trhovisku. Tak ho napodobme! Veď čo na tom, že budeme za trpákov a šašov?!?