V juhoafganskom Helmande zabil samovražedný útočník troch civilistov a 51 zranil. Egyptský generálny prokurátor podľahol zraneniam, ktoré utrpel v dôsledku bombového útoku na jeho vozidlo počas cesty na pracovisko. Prívrženci Daeš (odmietam ich nazývať štátom, či už Islamským alebo iným) sťali v Sýrii dve ženy...
Vyzerá to ako bilancia prvého polroka 2015. V skutočnosti je to náhodná selekcia titulkov správ zo štyroch po sebe nasledujúcich dní konca júna. Akty terorizmu sa stali bežnou súčasťou nášho vnímania, ibaže kým v Afganistane, Iraku a Sýrii sme na ne už takpovediac zvyknutí a „neriešime“, vo Francúzsku či Tunisku nás vyrušujú, pretože sú bližšie. Bližšie k nášmu priestoru, bližšie k nášmu vnímaniu vlastnej bezpečnosti. Nechcem byť zlým prorokom, ale obávam sa, že sa to ešte neskončilo. Terorizmus ešte len vystrkuje rožky, a mnohé indície naznačujú, že smutná štatistika nemusí byť na tento rok ukončená...
Terorizmus je pre Európu najväčšou hrozbou. Sme obkolesení zónami nestability, v ktorých ľudia stratili svoje elementárne istoty, ich vlády im neponúkajú perspektívu, a tak sa v zúfalstve utiekajú k radikálnym krokom. Výsledkom nie je len extrémizmus v podobe samovražedných atentátov a stínania hláv, ale aj nárast počtu utečencov a migrantov. Sú to dve strany tej istej mince a hoci je našou povinnosťou k tej privrátenej – ľuďom prosiacim nás o pomoc – natiahnuť záchrannú ruku; s rovnakou vervou je potrebné voči tej odvrátenej strane zovrieť päsť. To posledné, čo by sme mali v tejto chvíli urobiť, je zbabelo stiahnuť chvost, zaliezť do diery a dúfať, že terorizmus nás obíde. Pretože to je presne to, čo terorista chce: jeho cieľom nie sú štyri desiatky cudzincov na pláži v Sousse, ale desaťtisíce vystrašených potenciálnych dovolenkárov, ktorí do krajiny prinášajú nielen peniaze, ale aj obraz (sekulárnej) prosperity. Za dvadsiatimi siedmimi mŕtvymi šiítmi v kuvajtskej mešite nie je religiózny konflikt pravoverných proti kacírom, ale snaha vyvolať podvedomý strach, ktorý bude prítomný pri každom väčšom zhromaždení, podnietiť obavy ústiace až do paralýzy a vyvolať konflikt vo vnútri kuvajtskej spoločnosti. Aktivity džihádistov v Sýrii a Iraku majú jasný rukopis: rozosievať strach a paniku, aby si nikto a nikde nebol istý svojou bezpečnosťou. Nemá to nič spoločné s islamom, to nie je náboženské presvedčenie, ale premyslená a chladnokrvná propaganda, ktorá – žiaľ – funguje, ako to dokazuje aj čerstvý príklad 12 sudánskych študentov medicíny (!), väčšinou s pasmi západných krajín, ktorí pred pár dňami vycestovali do Turecka, aby prešli cez hranice do Sýrie a pridali sa tam k islamským extrémistom.
Naša odpoveď môže (a musí) byť jednoznačná: namiesto ustráchanosti a zbabelosti jednota a nekompromisnosť. Namiesto ústupu – ofenzíva s novou vervou. Áno, terorizmus s najväčšou pravdepodobnosťou udrie znova. Skôr či neskôr. O to viac s ním musíme bojovať už v zárodku. Nielen bombardovaním pozícií Daeshu v Iraku či Sýrii, ale predovšetkým úsilím o elimináciu podhubia, z ktorého terorizmus vyrastá, napomáhaním ekonomického rozvoja a sociálnej spravodlivosti, vytváraním identity života a ponúkaním pozitívnych príkladov „že to ide“. A ochranou týchto výdobytkov. V tomto smere je našou povinnosťou nenechať Tunisko napospas osudu a nedovoliť, aby jednotlivé akty terorizmu – hoci v tomto roku opakované – zvrátili vývoj v tejto krajine iným smerom.
Tunisko si svoju budúcnosť zaslúži. Bezpečnú budúcnosť. Rovnako ako my všetci.
