Prečo sme v Afganistane

Nový rok je pre každého z nás akoby novým začiatkom, čakáme, že bude pre nás priaznivejší ako ten predchádzajúci a že sa začne zvesela. Žiaľ, okolnosti pred koncom roka si žiadajú skôr opačnú optiku a zamyslenie. Dvaja mladí slovenskí vojaci prišli v Afganistane o život, čím sa celkový počet obetí z radov našich vojakov v operácii ISAF v roku 2013 zvýšil na tri. Možno si niekto povie, že v porovnaní s inými štátmi je to zanedbateľné, nič však nie je vzácnejšie, ako ľudský život. Bôľ najbližších, ktorí prišli o otca, manžela, syna, či súrodenca je neopísateľný.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (61)

Strata ľudského života bolí a tej bolesti dokáže len máločo uľaviť. Na druhej strane: povolanie vojaka je rizikom a každý, kto vstúpil do armády ako profesionál vie, aké riziká na seba preberá. Keď v júli tohto roku zahynul náš prvý vojak, a ďalší dvaja utrpeli ťažké zranenia - len málokto v civile predpokladal, že o pár mesiacov sa tí dvaja budú pýtať späť do služby. Odmietam prijať argumenty, že sa tak stalo preto, lebo vojaci zarábajú v Afganistane či inde na misiách lepšie, než väčšina Slovákov tu doma. Žiadne peniaze predsa nedokážu nahradiť navždy stratený život, a žiadne peniaze nedokážu prevážiť to, keď na človeka zblízka dýchne smrť! Som presvedčený, že motivácia tých dvoch – a ďalších nemenovaných desiatok mužov a žien v zbrani – je oveľa mocnejšia, opierajúca sa o profesionalitu, poslanie a zodpovednosť. Pre mnohých ťažko pochopiteľné, no tí, o ktorých hovorím, ten pocit dobre poznajú: chcieť niečo dokázať, zmeniť, make a difference.Som trochu rozladený z toho, že vždy, keď dôjde k takej „mimoriadke“ ako v lete na základni v Kandaháre, alebo v decembri na ceste v Kábule, okamžite sa ozvú hlasy spochybňujúce našu úlohu v operácii ISAF, respektíve v afganskej misii medzinárodného spoločenstva po roku 2014. Čítam a počúvam výrazy ako okupácia, absencia spravodlivosti, zbytočná vojenská prítomnosť... a fascinuje ma argumentácia typu: nemáme tam čo hľadať, veď to nie sú naše záujmy. Nemôžem s týmito argumentmi súhlasiť. Veď nikto nikoho neokupuje – medzinárodné jednotky nie sú v Afganistane svojvoľne, ale na základe dohody s afganskou vládou, a teda legitímne. Afganistan nie je arénou, v ktorej by zápasila západná kultúra s islamom, ale regiónom, v ktorom Afganci žijú v strachu z naplnenia hrozieb extrémistov Talibanu, že budú hrať futbal s odrezanými hlavami neveriacich (kto neverí, nech si pozrie video na YouTube). Na koho stranu sa postavíte v pouličnej bitke medzi slušným človekom a zákerným lupičom?! Ktorému z nich podáte pomocnú ruku? Ostro nesúhlasím s názorom, že v Afganistane, Kosove, na Cypre či na iných miestach, na ktorých operujú medzinárodné misie, nemáme čo hľadať. Práve naopak – nikdy v histórii sa žiadnemu národu a žiadnemu štátu nevyplatilo strčiť hlavu do piesku a pretvarovať sa, že sa ho dianie naokolo netýka. Koniec-koncov, dôkazy nájdeme aj v našej vlastnej histórii. V Afganistane nie sme iba preto, že nechceme dopustiť množenie sa a export samovražedných atentátnikov aj do našich zemepisných šírok, ale aj preto, lebo ako tí, ktorí vyznávajú demokratické hodnoty a obhajujú ich princípy, máme morálnu povinnosť pomáhať legitímne zvoleným vládam iných krajín, ktorí o takúto pomoc požiadajú. Zopakujem, čo som povedal na sklonku roka: nemáme záujem zostať v Afganistane ani o deň dlhšie, ako je nevyhnutné. Ale dovtedy je našou povinnosťou urobiť všetko, aby sme naplnili sľuby, ktoré sme dali, a očakávania, ktoré sme nimi vyvolali. Už aj preto, aby daň najvyššia, ktorú sme tromi životmi v minulom roku zaplatili, nevyšla navnivoč.