Pre mňa osobne má bilancia nášho „predsedníčenia“ tri rozmery: v politickej rovine som hrdý na to, že sa nám podarilo (napriek kuvikaniu nejedného tiežanalytika) udržať jednotu všetkých štyroch členských krajín V4 v oblastiach zahraničnej politiky, na ktorých nám spoločne záleží – mám na mysli pomocnú ruku reformám na Ukrajine a odsúdenie destabilizácie situácie na východe krajiny, spoločný postup v otázke diverzifikácie energetických zdrojov, podpora západného Balkánu a Východného partnerstva, prijatie strategických dokumentov obrannej spolupráce, či najnovšie spoločný postoj v otázkach migračných kvót. Všade tam bola slovenská diplomacia aktívna a úspechy, ktoré sme dosiahli, nesú aj našu pečať.
Druhým rozmerom sú konkrétne projekty a iniciatívy dovnútra nášho zoskupenia datované počas nášho predsedníctva, hoci nie všetky sa – pochopiteľne – zrodili na Slovensku. Mám na mysli zriadenie spoločnej pracovnej skupiny V4 na podporu inovačnej politiky a startupov, tzv. Innovation Task Force, v ktorej rámci sme v apríli spoločne prezentovali 12 start-upov z krajín V4 americkýcm investorom v Palo Alto v Silicon Valley; vytvorenie Západobalkánskeho fondu so sídlom v Tirane; založenie Vyšehradského patentového inštitútu, ktorý prinesie nové impulzy pre inovačné projekty výskumných pracovísk, univerzít a podnikateľskej sféry krajín V4 či dohodu o spolupráci verejnoprávnych televízií a rozhlasov krajín V4.
A v neposlednom treťom rade má pre mňa končiace sa slovenské predsedníctvo vo V4 aj silný emočný rozmer. Sme svojím spôsobom unikátnym zoskupením, ktoré má svoje meno, váhu aj rešpekt vo svete. Svedčí o tom nielen 140 politických a expertných podujatí na rôznych úrovniach v rámci V4 zorganizovaných počas nášho predsedníctva, ale aj čoraz vyhľadávanejší rozšírený formát V4 Plus, a to na úrovni prezidentov (napríklad s Nemeckom a Ukrajinou), premiérov (so Švajčiarskom či Francúzskom), ministrov zahraničných vecí (Nemecko, Veľká Británia, Južná Kórea, západný Balkán, Východné partnerstvo, pobaltské a severské krajiny – tzv. NB8 atď.) či šéfov iných rezortov. Nikdy predtým sa toľko stretnutí a s tak významnými svetovými hráčmi neorganizovalo. Význam V4 jednoducho dynamicky rastie a je vzrušujúce môcť byť pri tom. Som pyšný na to, že V4 sa stalo inšpiráciou a vzorom aj pre iné regionálne zoskupenia. Počúvam ale aj hlasy, že sme úplne nenaplnili všetky ambície, ktoré sme si na začiatku stanovili. Že v oblasti obrany sme toho mohli (mali?) urobiť viac. Že nám chýba konsenzus v prístupe k Moskve. Že inak pociťujeme ohrozenie v bezpečnostnej oblasti. Možno máme medzi sebou rozdiely, no neodškriepiteľným faktom zostáva, že spolupráca vo V4 nikdy nebola o vynucovaní si jednohlasnosti, ale o pragmatizme. Inými slovami: že ťaháme za jeden povraz tam, kde je to v našom spoločnom záujme. Na tom sa zhodneme v Bratislave, Prahe, vo Varšave aj v Budapešti. Slovenské predsedníctvo tento princíp len posilnilo.
Keď sme v júli 2015 prevzali pomyselný štafetový kolík vo V4, čelili sme dvom veľkým hrozbám – tej na Ukrajine, a tej v Sýrii/Iraku. V čase, keď ho odovzdávame Českej republike, k nim medzitým pribudli ďalšie: migranti, Jemen, narastajúci nacionalistický extrémizmus v Európe... Svet nie je ani lepší ani jednoduchší než pred rokom. Výziev je viac, a nielen bezpečnostných. Do popredia sa stále viac dostávajú témy ekonomické, startupy, informačné technológie, digitálna agenda, energetická únia, klimatické zmeny, rozvojové ciele. To všetko sú témy, o ktorých budeme diskutovať v rámci V4 aj naďalej. Slovensko tým, že dnes naplnilo ciele, ktoré si stanovilo pred rokom mottom Dynamický Vyšehrad pre Európu a svet, neprestáva byť aktívnou súčasťou zoskupenia. Vo V4 sme preto, lebo chceme. Je v našom záujme pôsobiť dovnútra aj smerom navonok maximálne jednotne.
Zopakujem: som hrdý na to, že sa nám to podarilo a darí.
