Užime si úspech plnými dúškami

Za desať rokov sa dá z posledného miesta dostať na prvé – z chvosta na čelo. Tak zhodnotil postup Slovenska v Európskej únii istý vysokopostavený rakúsky manažér, keď sme sa vo Viedni na konferencii rozprávali o tom, čím za ostatných 10 rokov prešli krajiny strednej Európy. Takto našu pozíciu, náš status, hodnotia iní: Slovensko slúži ako pozitívny vzor pre štáty na Balkáne, pochvalne sa o nás vyjadrujú v Moldavsku, Gruzínsku, ako rovnocenného hráča na európskom (i svetovom) poli nás vnímajú v Bruseli, Berlíne aj Washingtone. Prorokmi nie sme len u nás doma, ale to je už asi taký náš slovenský folklór. Akoby by sme sa štítili hrdosti na to, čo sme za tých desať rokov dosiahli.Už vidím, ako teraz nejeden čitateľ týchto riadkov ohrnie nos, že Lajčák zase ukazuje, ako si neváži svojich rodákov. Naopak! Som pyšný na úspešný príbeh Slovenska. Som pyšný na to, že hoci v roku 2004 vstupovalo do EÚ 10 krajín – Estónsko, Lotyšsko, Litva, Poľsko, Česká republika, Maďarsko, Slovensko, Slovinsko, Malta a Cyprus – je to práve Slovensko, ktoré si najvyšší predstavitelia únie vybrali na účasť na oslavách desaťročnice od tejto historickej udalosti. Predseda Európskeho parlamentu Martin Schulz, predseda Európskej rady Herman van Rompuy, predseda Európskej komisie José Manuel Barroso – niet vyššej reprezentácie EÚ. A všetkých troch máme česť privítať v týchto dňoch na Slovensku. Ktorý iný štát sa týmto môže ešte pochváliť? A prečo ak títo traja (ale aj ďalší zahraniční hostia) považujú Bratislavu za takpovediac Mekku osláv, sa nevieme rovnakou mierou tešiť aj my sami?Povedal som to v uplynulom týždni nahlas a zopakujem to aj na tomto mieste: sú chvíle, keď treba bojovať, postaviť sa na barikády a mávať zástavami, radiť sa do šíkov za správnu vec. A potom sú chvíle, ktoré si treba vychutnať, lebo ich je v živote málo, a už nikdy sa nevrátia. Také je aj desiate výročie od nášho historického rozhodnutia stať sa členom elitného klubu. Naozaj nevidím dôvod pokaziť si túto slávnostnú chvíľu pochodmi a demonštráciami, nech by motivácia ich organizátorov bola akokoľvek presvedčivá. V inom čase a na inom mieste, nech sa páči. Ale ak si chceme v ten stredajší večer niečo dokazovať, tak nech je to fakt, že sme prví. Aspoň v niečom sme prví.Už vidím, ako teraz nejeden čitateľ týchto riadkov ohrnie nos, že Lajčák zase ukazuje, ako si neváži slobodu slova a prejavu. Naopak! Vážim si všetkých tých, čo svojimi hlasmi prispeli do 12-mesačnej diskusie Národného konventu o EÚ, ktorý už o pár dní – 6. mája – vyvrcholí svojím plenárnym zasadnutím. Som hrdý na tento projekt, ktorý je svojím spôsobom unikátny v európskych podmienkach. Po našom vzore zvažujú jeho aplikáciu v mnohých ďalších krajinách. Predstavíme na ňom Hodnotiacu správu o 10 rokoch členstva Slovenska v Európskej únii, reálnu inventúru všetkého, čo sme za ostatných desať rokov dosiahli: hrdosť na to, že náš HDP na hlavu narástol za tých desať rokov o 58 %; že 85 % slovenských výrobkov exportujeme do EÚ; že 90 % zahraničných investícií prúdi na Slovensko práve z krajín únie; spokojnosť s tým, že sme členom Schengenu a eurozóny, že spolurozhodujeme o veciach, ktoré sa bytostne dotýkajú nás všetkých, vrátane takých akútnych politických a bezpečnostných tém, akou je dnes Ukrajina.Ale pomenujeme v nej aj menej príjemné fakty a paradoxy: napríklad ten, že hoci povedomie o EÚ je medzi Slovákmi pomerne vysoké, voľby do Európskeho parlamentu sa u nás vyznačujú rekordne nízkou účasťou, a to aj v porovnaní s krajinami, ktoré sú omnoho euroskeptickejšie než my. Alebo ten, že ešte stále nedokážeme – z rôznych dôvodov – čerpať z fondov, ktoré nám Európska únia dáva k dispozícii, a ak sme aj v minulosti čerpali, tak nezriedka problémovo, netransparentne, neadresne. Som pripravený na to, že táto Hodnotiaca správa vyvolá polemiku. Som pripravený o nej debatovať. Som pripravený načúvať argumentom.Desiatym výročím sa cesta Slovenska v EÚ nekončí. Práve naopak: už o dva roky nás čaká skúška v podobe polročného predsedníctva v Rade EÚ. Budeme mať – pomyselne – v rukách kormidlo lode, v ktorej sme sa z plavčíka vypracovali až medzi dôstojníkov. To nie je zlé.Ale to bude až o dva roky. Teraz si to desiate výročie užime. Aspoň na chvíľu skúsme odložiť bokom naše prízemné spory a malicherné politikárčenia a užime si náš úspech plnými dúškami.Aspoň v tejto jeden deň.