List zo stáda biskupom

Písmo: A- | A+

Páni biskupi Slovenska, nie je zvykom v slovenskej Cirkvi dávať spätnú väzbu hierarchickým nadriadeným, ale v Kristovej Cirkvi je to úplne normálne.

Boží duch môže prehovoriť nielen cez inštitucionálnu autoritu, ale rovnako (možno aj pravdepodobnejšie) cez každého blížneho – to vyplýva z modelu Cirkvi ako rodiny, Cirkvi ako spoločenstva.

Vraj som mal najprv napísať biskupom "medzi štyrmi očami".

Uznávam konštruktívnosť a evanjeliovosť tejto pripomienky. Škoda, že ma to nenapadlo. Bol by som fakt zvedavý na reakcie... Na druhej strane pastierske listy sú vec absolútne verejná - čítajú sa v danú nedeľu na všetkých svätých omšiach v katolíckych kostoloch, sú publikované na stránke Konferencie biskupov Slovenska. Považujem teda za primerané reagovať verejne.

Mottom tohto listu je nadčasová myšlienka sv. Jána Bosca: „Nepokladaj za priateľa toho, kto ťa príliš chváli, ale toho, kto ti pomáha stať sa lepším.“ 

Reagujem na váš posledný pastiersky list, podľa ktorého si máme „vyhľadať spisy pápeža Františka, ktoré máme na dosah ruky, preložené do našej reči. Spoznajme z nich lepšie toho, ktorý k nám príde. Má nám mnoho čo povedať. Pokúsme sa však pripraviť, aby sme jeho posolstvu čím lepšie porozumeli...“

Mám pre vás návrh: VY si prečítajte programové dielo pápeža Františka – exhortáciu Evangelii gaudium (Radosť evanjelia, EG), ktorá má osem rokov. Najlepšia príprava na pápežskú návštevu by bola, keby ste necitovali z diela pápeža len frázy, ktoré sa vás nedotýkajú, ale veci, ktoré by vás mali vyrušovať. Pokiaľ moje poznanie siaha, ešte som od vás nepočul citovať žiadnu z nižšie uvedených pápežových viet a, čo je najhoršie, ani som nepočul, nevidel, nezažil, že by ste podľa nich spravovali diecézy, práve naopak.

EG 43:

 „Pri neustálej snahe o rozlišovanie Cirkev môže dospieť aj k uvedomeniu si, že niektoré jej vlastné zvyklosti – nesúvisiace priamo s jadrom evanjelia, aj keď hlboko zakorenené v priebehu dejín – dnes už nie sú interpretované rovnakým spôsobom ako kedysi a ich posolstvo nie je viac chápané vhodným spôsobom. Môžu byť pekné, ale už neslúžia potrebe odovzdávania evanjelia. Nebojme sa ich prehodnotiť. Rovnako tiež existujú cirkevné predpisy a príkazy, ktoré mohli byť veľmi efektívne v dobe, keď vznikli, ale dnes už nemajú tú istú výchovnú silu na usmerňovanie životov ľudí. Svätý Tomáš Akvinský zdôrazňoval, že príkazov daných Božiemu ľudu priamo Kristom a apoštolmi „je veľmi málo“. Citujúc svätého Augustína poznamenával, že dodržiavanie predpisov, ktoré Cirkev pridala neskôr, treba vyžadovať s miernosťou, aby „sa príliš nepreťažil život veriacich“ a naša viera sa nepremenila na otroctvo, keďže „Božie milosrdenstvo chcelo, aby bola slobodná“. Toto varovanie, vyslovené pred mnohými storočiami, je stále nesmierne aktuálne. Malo by byť jedným z kritérií, ktoré treba brať do úvahy, keď premýšľame nad takou reformou Cirkvi a jej hlásania, ktorá by skutočne umožnila zasiahnuť všetkých.“

EG 45:

„Misionárske srdce sa nikdy neuzatvára, nikdy sa neskrýva za vlastné istoty, nikdy si nevolí tvrdosť ako prostriedok sebaobrany. Vie, že ono samo musí rásť v chápaní evanjelia a rozlišovaní ciest Ducha, a preto nezanedbáva dobro, ktoré môže vykonať, aj keď riskuje, že sa zašpiní blatom ulice.“ 

EG 46:

„Cirkev ,vychádzajúca' je Cirkev otvorených dverí. Vyjsť druhým v ústrety, aby sme došli až na ľudské periférie...“

EG 47:

„Často sa správame ako kontrolóri milosti, nie ako jej sprostredkovatelia. Ale Cirkev nie je colnica, je to otcovský dom, v ktorom je miesto pre každého aj s jeho životnými ťažkosťami.“

EG 49:

„Je mi milšia „otlčená“ Cirkev, doráňaná a zašpinená tým, že vychádza do ulíc, než Cirkev chorá z uzavretia a pohodlnosti, z upätosti na vlastné istoty. Nechcem takú Cirkev, ktorá robí všetko, aby si udržala centrálne postavenie, a nakoniec zostane zamotaná v spleti svojich mánií a procedúr. (...) Dúfam, že skôr než strach z urobenia chyby bude nás pobádať strach z uzatvorenia sa do štruktúr, ktoré nám poskytujú falošnú istotu; predpisov, ktoré nás menia na neúprosných sudcov, do zvyklostí, uprostred ktorých sa cítime pokojní.

Ryba smrdí od hlavy. Keby ste sa riadili podľa toho, čo odporúčate veriacim v pastierskom liste, nemuselo sa toľko veriacich odvracať od Cirkvi, nemuselo toľko v Boha veriacich zastávať tézu „Boh áno, Cirkev nie“.

Počas viac ako deviatich rokov v kňazskej pastorácii som sa riadil týmito citátmi. Bolo nesmierne demotivujúce a frustrujúce, že u vás som videl skôr negáciu pápežových slov. (Česť výnimkám, ale akosi ma nenapadajú).

P.S.

V uvedenom kontexte by bolo mimoriadne k veci, keby ste zapracovali, najviac ako je možné, na tom, aby sa pápež v septembri mohol stretnúť s obeťami sexuálneho zneužívania slovenskými klerikmi. Ony potrebujú gesto útechy a ľútosti najviac, lebo sú stigmatizujúco zranení vašimi podriadenými. V prípade záujmu vám môžem kontakty sprostredkovať .

Úprimne a veľmi rád by som bol, keby som sa v tomto liste mýlil a všetko by bolo naopak. Na Cirkvi mi stále veľmi záleží a keď sa ľudia v Boha veriaci odvracajú od Cirkvi, ktorú predstavujete, je mi to ľúto. Asi sa to nečítalo ľahko, ale zamyslenie sa bez predsudkov by nemalo uškodiť ani Vám, páni biskupi.

Mottom tohto listu je myšlienka môjho birmovného patróna. Zakončím v tom istom duchu – citátom Bernarda Häringa, azda najvýznamnejšieho morálneho teológa 20.storočia, z knihy Pokorný a slobodný: „Aj kritika môže byť prejavom lásky k Cirkvi a k biskupom.“

S úctou a v modlitbe s Vami spojený

 Michal Lajcha, rímskokatolícky kňaz suspendovaný za knihu Tragédia celibátu – mŕtva manželka

Skryť Zatvoriť reklamu