....koniec

Naokolo nebolo nič a nikoho, no on sa na počudovanie správal celkom prirodzene. Len sa ďalej prechádzal po tej práznote. Sem-tam sa ešte obzrel, no asi už bol zmierený s tým, že nikoho živého viac už neuvidí. Všetko mu však trvalo o dosť dlhšie, ako čakal a tak sa až vtedy začal trochu báť. Zrýchlil a vo vrecku na župane silnejšie zovrel knihu. Celý čas rozmýšľal nad svojou doterajšou existenciou a až na ten koniec z nej mal celkom dobrý pocit. To ho trochu upokojilo. Zrazu sa ale zastavil, lebo na tvári pocítil vietor. Sem určite niečo, ako vietor nečakal a tak si ho nechal chvíľu viať do tváre. Potom si ale spomenul, ako ešte pred chvíľou na podlahe krvácajúci ležal a tak radšej znova začal kráčať. Cítil, že to už asi nemože byť veľmi ďaleko a tak ešte viac zrýchlil. Mal pravdu. Pred sebou zbadal chrbtom otočeného chlapíka v čiernom obleku. „Ideme?“ prihovoril sa mu, no stále sa neotočil. Chlapík v župane nepovedal nič, len prikývol, lebo vedel, že nič iné mu aj tak neostáva. Už sa ale vôbec nebál. Až vtedy sa človek v obleku otočil. Vyzeral milo. Usmial sa a podišiel k nemu. Chlapík v župane sa tiež usmial. Obaja vykročili jedným smerom a spolu tam odišli....