Vyšiel som von a keď som konečne poriadne otvoril oči, čakal som, čo uvidím. No nič. Všetko bolo rovnaké. Porozhliadol som sa, či ako každé ráno predsa len nenájdem niečo nové, no už som vlastne aj vedel, že nič také sa nestane. Veľmi som sa nad tým nezamýšľal a šiel som sa prejsť. Vyšiel som na nejaký kopec, ktorý som si, neviem prečo, všimol až vtedy. Bol modrý a ťažko sa rozoznávalo, kde sa končí kopec a začína nebo. Asi práve toto miesto bolo to niečo iné, čo som hľadal. Na vrchole bolo strašne pekne a nejakým sposobom veľmi príjemne. No a keď už sa mi podarilo dostať na také parádne miesto, povedal som si, že to nejak využijem.
Už od šestnástich rokov viem lietať. Naučil som sa to, keď som ju spoznal. Neviem ako, ale nejak som to dokázal a tak som aj vtedy, v tom momente vzlietol. Lietal som a zo vzduchu pozoroval to žltooranžové ráno. Myslel som na ňu. Keď lietam vždy na ňu myslím a pochybujem, že by sa mi bez toho podarilo odtiahnúť nohy od Zeme. A tak som ležal v tom modrom okolí a počúval nebo. Bolo mi strašne fajn....
