A ani nechcel. Už nikdy nechcel nič robiť. Len sa otočil na druhý bok a utrel si z očí tú trošku soli, ktorá sa tam ešte stále objavovala. Nechápal to. A ani nemohol, no v tej chvíli si to neuvedomoval. Stále si len dookola kládol tú istú nezmyselnú otázku, ktorú by si však, v tej chvíli, kládol asi každý. „Prečo?“, objavilo sa mu už po stý krát v hlave, no ani teraz mu nikto neodpovedal. A už ani žiadnu odpoveď nečakal. Iba sa trochu odokryl zívol si a zase sa prevalil na druhú stranu postele.
Vždy ju miloval. Strašne miloval. A ona o tom vedela. Aspoň s tým bol spokojný. Strávili spolu štyri roky. Najkrajšie štyri roky oboch ich životoch. Nehľadali šťastie, ale spoločne ho žili. A boli šťastní. Vždy ju miloval. No najviac si to uvedomil až vtedy, keď prechádzal okolo tej jamy a hádzal kúsok hliny na tú drevenú vec, do ktorej ju uložili.
Dlho na tým v tej posteli rozmýšľal a nakoniec sa rozhodol, ža v živote ešte predsa len spraví jednu vec. Vždy si vravel, že by na to nikdy ani len nepomyslel a opovrhoval ľudmi, ktorí to spravili. Ale vtedy bol šťastný. Teraz ho však podporovala aspoň tá štipka nádeje, že ju znovu stretne. A tak to spravil. Tých bielych tabletiek si do ruky nasypal viac, ako je zvykom. Dal si ich do úst, zavrel oči....a už len kráčal cez pole vlčích makov a videl, ako mu ona beží naproti....
