Stopom z Čečenska do Moskvy

Volám sa Lubo a mam kamaráta Borisa. Do Čečenska sme sa dostali z Ingušska, keď sme chceli prejsť ruskú časť Kaukazu.Na Čečensko sme boli najviac zvedaví, je to krajina, ktorá je viac mýtická ako Atlantída.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (20)

Došli sme tam okolo obeda, ale Boris ako malé dieťa si musel urobiť fotku pri nápise mesta Groznyj. V Rusku je taky štandard, že každé mesto ma pri vstupe nejaký veľký betónový nápis.

Obrázok blogu

Po fotečke do rodinného albumu, ktorú Boris bude ukazovať svojim vnúčaťom, sme šli do mesta. Očakávania boli, že uvidíme zničenú krajinu vojnou, kde má auto iba starosta, domy medzi mínovými poliami a kalašnikov bude patriť k povinnej školskej výbave.

Boris dohodol kávu s jedným CSkárom, lokálom, ktorý nám mal porozprávať o živote v Čečensku. (poznámka redakcie, nie hráč Counter Strike, ale CouchSurfer) Keď sme vošli do mesta, všetky budovy boli nové. Ale že úplne nové. Došli sme do hotela a ubytovali sa. Veľmi ťažko sa nám vysvetľovalo domácej, že sme turisti z Európy. Hneď sme vyrazili do mesta. Na hlavnom námestí mešita, najväčšia v Európe. Kukali sme jak Ottík na nové slúchadlá. A za ňou obrovské mrakodrapy. Všetko sme čakali, len toto nie. Vydali sme sa na kávu s domácim, nech nám porozpráva o Čečensku

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

Chalan v našom veku s belgickým pasom nám začal rozprávať aké to tu je. Že Čečensko má od Ruska toľko peňazí, koľko len chcú. Je to obchod. Ostanú súčasť Ruska, dodržia základné pravidlá a môžu si robiť čo chcú.

Obrázok blogu

Ďalej vysvetľoval ako všade treba úplatok. Niekedy aby si vôbec mohol dať úplatok, musíš dať úplatok. Aby si sa vôbec dostal k úradníkovi, ktorý ti vybavuje pas, musíš dať úplatok a samozrejme, že ešte musíš dať úplatok úradníkovi. Hovoril nám, koľko mega bohatých ľudí je v Čečensku, hlavne známi Kadyrova. Chalan nám vysvetľoval aj prečo radšej žije v Čečensku ako v Belgicku, že tam budú deti vyrastať na okraji spoločnosti, budú druhotriednymi občanmi a nebudú sa cítiť doma. Že v Čečensku je oveľa lepšie pre neho vychovávať deti. Opýtali sme sa ho, ako je možné, že tu je tak strašne veľa mrakodrapov a ďalšie sa stavajú, kto vlastne v nich býva. Chalan vraví, že skoro nikto. Proste je to len ukážka moci, ukážka toho, že na tom máme.

SkryťVypnúť reklamu
Obrázok blogu

Po káve sme sa šli prejsť znovu ku mešite. Pred mešitou zaparkované len najnovšie Mecedesy, Porsche, BMW. Tu asi pozlátený Mercesdes Brabus je niečo ako u nás Fabia Kombi HTP. Najväčšia zábava mladých Čečencov je večer prevetrať tých 500 koní pred mešitou. Chápem to, ja som tiež ako mladý chodieval za kulturák na bicykli.

Obrázok blogu

Náš nový kamoš sa pýta či máme chuť na pivo. Akože otázka znie, kedy nemáme chuť na pivo. Som sa už tešil, že si do nejakého podniku sadneme, ale to až tak jednoduché nie je. Čečensko je moslimská krajina, síce časť Ruska, ale má moslimské zákony, takže alkohol tu je zakázaný. Chalan išiel 10 km von z mesta, odbočil z diaľnice niekam úplne do tmavej uličky. Zastal, zhasol svetla a vraví poďte so mnou. Presne ako v každom druhom B-ečkovom horore. Išli sme za ním, pred starú chatrč. Zaklopali sme, otvorila bábuška. Dali sme jej peniaze a ona nám piváče a hneď zatvorila okno. Nasadli sme späť do auta a chalan nás hodil na hotel. Cítil som sa ako najväčši gangster, ako keď som si v 15-tich prvý krát kúpil cigarety.

SkryťVypnúť reklamu
Obrázok blogu

Ráno na druhý deň sme si šli vytiahnuť peniaze do bankomatu, nech máme nejakú rezervu. Ostávalo nám už niečo menej ako 100 EUR. Bankomat nejak nechcel spolupracovať a dal nám len pár rubľov. Trošku som sa začal báť, ako sa dostaneme domov. Už som sa videl ako vychádzam z vládneho špeciálu na bratislavskom letisku. Boris s chladnou hlavou vraví: Nevadí pôjdeme stopom, ušetríme. Ešte raz som sa ho poprosil, nech to zopakuje. Vraví, pôjdeme stopom, ušetríme. Ja a stopom? V živote som nešiel stopom. Vždy som sa čudoval tým punkáčom, čo stoja za Zlatými Pieskami s dredami a idú stopom po Európe, čo sú to za ľudia. Vravím si, dobre, stopom nemusí byť až také zle, ale stopovať v Čečensku to neznie najlepšie. Znie to skorej ako veľmi dobrý kandidát na Darwinovu cenu. Akože tu prestáva sranda a naozaj už ide o veľa a preto som Borisovi povedal: Dobre.

SkryťVypnúť reklamu
Obrázok blogu

Zobrali sme taxík na okraj Grozneho ku poslednému kruháču. Dali dole ruksaky a začali stopovať. Pred sebou sme mali 300 km do Machačkaly, Dagestanu. Hneď na začiatok, asi po minúte sme mali ukážku, čo je pravé Čečensko. Na kruháči oproti nám jedno auto zablokovalo iné, zhodou okolnosti veľký Mercedes G. Chalanisko v Mercedese vystrčil hlavu z okno a začal strieľať do vzduchu a druhý to natáčal. Ostatné autá sa zhlukli okolo. Celá akcia trvala asi 10 sekúnd. My oproti zamrznutí ako Lolek a Bolek s otvorenými ústami. Po tomto zážitku som sa strašne tešil, že ma Boris prehovoril na stopovanie. Utvrdilo ma to, že Čečensko je krajina, kde treba začať stopovať. Zodvihli sme ruku a za 1 minútu zastalo auto. Nový mercedes. Začiatočnícke šťastie. Zobral nás asi 50 km.

Do Machačkaly sme sa dostali asi za 3 hodiny, spolu sme mali 5 stopov, zastavili nám vždy do 2 minút. Od učiteľa angličtiny až po 2 miestnych gangstrov, ktorý stále od nás chceli vybaviť Schengenske víza. Jeden chalanisko nám púšťal najnovšie dagestanské techno, veľmi vysoká umelecká kvalita, ale interpreta si bohužiaľ už nepamätám.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Hotel v Machačkale sme mali rovno pri Kaspickom mori. Tak si vravíme, že ideme sa pozrieť na pláž. Koľko básní a epopejí je o tomto mori napísaných. Došli sme na pláž a tam betónová džungľa a do mora viedla veľká rúra asi so všetkými odpadmi z mesta. Vôňa ako pri petržalskej čističke.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Po tomto zážitku sme išli na večeru do mesta, kde domáci boli tak milí, že vlastného syna požiadali, nech nás hodí späť na hotel. Na to, že z Dagestanu pochádza najviac moslimských ruských teroristov, tak ľudia sú tu veľmi milí. Večer ležíme v posteli 2000 km od Moskvy a rozmýšľame, čo budeme robiť tie 2 dni, čo nám ostáva do odletu z Machačkaly do Moskvy. Vravím Borisovi, poďme stopom do Moskvy. Pozrel na mňa a nastavil budík na 6 ráno.

Ráno taxíkom klasicky na výpadovku a začíname stopovať. Ide nám to celkom dobre: Nákladné auto s rybami, dva tri žiguláky, všetko skromní a príjemní ľudia, najviac nás zobral veliteľ pluku, v novučičkom BMW. Pýtame sa ho, koľko má vojakov v pluku a on vraví, že to to je taký maličký pluk tu v Dagestane, 1200 ľudí, všetko Rusi. Tu v Dagestane a v Čečensku nie je vojenská služba. Aby mladí Dagestanci nemali vojenský výcvik. Vyhodil nás pri vojenskej kontrole. V Dagestane je asi každých 100 km checkpoint, kde vás kontroluje armáda. Tieto checkpointy sú často terčom útokov, takže sú tam guľometné hniezda. Prehľadávajú vás vojaci so samopalmi a ide sa tam po jednom aute. A tento vedúcko predbehol všetky auta, zastal v strede, ukázal vojakovi odznak. Ten sa začal triasť a zasalutoval. Vedúcko vraví, že mám tu dvoch chlapcov, že sa majú o nás postarať a stopnúť nám nejaké auto. Chlapci nám ponúkli kávičku a po pol hoďke, čo nám nič nevybavili, sme šli stopovať sami.

Obrázok blogu

Jak išiel deň prestalo sa nám dariť a stále len20 km stopy. Za celý deň sme sa nevedeli dostať z Dagestanu. Začali sme byť nervózni, že či vôbec stihneme lietadlo z Moskvy do Bratislavy. Po celom dni, sme skončili na pumpe, 50 km od mesta a 2 hodiny nič nestopli. Nervozita stúpala a už sme sedeli na ruksakoch a pozerali nešťastne na mapu v telefóne. Pozreli sme kde sme a aké značky majú moskovské auta. Už sme boli v koncoch a videli sa ako spíme pri ceste ako dva zbité psy. Neostávalo nám nič iné ako rituálne otvoriť flašu dagestánského kizlyarského koňaku a dať si frťana. A opakovať to každých 5 minút. Toto nám káže naše stopárske náboženstvo a zvyky treba dodržiavať. Naraz zastavila obrovská limuzína, celá čierna a s moskovskými značkami. Boris za nimi vybehol, asi 10 minút tam niečo riešil a kývol na mňa.

Sadol som si do auta a v ňom dvaja Dagestanci. Vyzerali presne ako tí zo CNN, čo dávajú v malých štvorčekoch fotky pri nejakom výbuchu.

Obrázok blogu

Boris celý nadšený, ale mne všetko jedno nebolo. Pýtam sa, či si môžme dať veci do kufra a oni, že nie, že kufor je plný. Tak sa pýtam, čo tam majú. Chalani pozrú na seba, potom na mňa, potom znovu na seba a jeden z nich vraví – sušené ryby. Pýtame sa chalanov, že kam idú a oni že do Moskvy, že tam majú dom. Do Moskvy, ktorá je 1600 km vzdialená. Tomu sa hovorí štastie, resp. neštastie, nevedel som si vybrať v ten moment. Chalani začali konverzáciu, odkiaľ sme, čo robíme, tak som sa zo slušnosti opýtal aj ja, že čo robia. Odpoveď bola, že hmmm, no vieš, ako ti to povedať, snažíme sa prežiť, prebíjame sa životom. Táto istá a jasná odpoveď ma konečne ukludnila. Kebyže robia nejaké nekalé veci, tak by mi to určite povedali. Za chvíľu prvá kontrola. Zastavili nás, lebo sme mali všetky okná čierne, nepriehľadné a tu to je zakázané. Hlavný dôvod, aby armáda na checkpointoch videla do áut. Hasan – ako sa volal ten dôležitejši, vyšiel z auta, pozdravil sa s vedúcim checkpointu a dal mu nejake peniaze do ruky. Asi mu dlhoval alebo tak. Hasan sa pýta strážnika, či má ukázať kufor a on na to: Hasan, vieš, že ty nemusíš. Takýchto kontrol sme absolvovali ešte pár v ten deň a všetky mali rovnaký scenár.

Obrázok blogu

Za pár hodín sme sa dostali už do druhej oblasti, Kalmykie, kde nás zastavil miestny policajt. Okrem našich nových kamošov začal spovedať aj nás. Povedal, že si mám vystúpiť z auta a ukázať dokumenty. Vystúpil som a podal som mu pas. Policajt sa pozrie na môj pas vraví Hasanovi po rusky, skadiaľ máte týchto? Zo Slovenska? To je kde? Pri Číne. A začal sa smiať. Ja kukám na policajta a predo mnou 150 kilový úplne šikmooký policajt, ktorý sa rehoce na vlastnom vtipe, že ja som z Číny. V Kalmykii žijú budhistickí číňania, ktorí sa tu usadili v 17.storočí, ale to asi náš policajt svoju históriu veľmi nepoznal. A to sme fakticky stále v Európe.

Obrázok blogu

V noci sme sa približovali k Volgogradu. Pôvodne sme tu chceli prespať, ale chalani vravia že to potiahnu ďalej, Hasan vraví, sme lepší ako Nemci, cez Stalingrad musíme prejsť. Volgograd sa kedysi nazýval Stalingradom. Zhruba o pol noci sme prešli víťazoslávne cez Stalingrad. Po tom sme si dali cikpauzu a šli spať. V takej limuzíne sa perfektne spalo, aj keď som mal trošku obavy, či sa dožijem rána.

Ráno sme sa zobudli v krajine nikoho. Proste typické Rusko. Chalani zastali na krajnici a vraveli, že poďte s nami. Išli sme smerom ku nejakej starej búde, chaloši sa vyzuli a začali si umývať nohy. Hasan vraví, že sa idú pomodliť do malej mešity, lebo je východ a že môžeme aj my, že vedľa je provizórny kostolík. Pozeráme na seba a vravíme, že my sme sa pomodlili v aute pred spaním, že netreba.

Obrázok blogu

Po 26 hodinách nás chalani vykopli poobede na okraji Moskvy a maršrutkou sme sa odviezli na Červené námestie, kde sme si urobili víťaznú fotku. Prežili sme to s nimi celí, živí a zdraví a ešte nás večer volali na jazdu po Moskve, že pojdeme ich BMW X5 a dáme si muziku na plne gule a stiahneme okna. Aj keď to znelo lákavo, išli sme radšej na hotel, zážitkov sme mali za cestu už dosť.

Obrázok blogu
Lubo Lajos

Lubo Lajos

Bloger 
  • Počet článkov:  5
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Trosku cestovatel, trosku marketer. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

43 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
SkryťZatvoriť reklamu