Vchádzam veľkými dverami do staručkej štátnej nemocnice. Stará dlážka, obité steny, vysoké stropy, dvere hádam ešte z čias cisárových. Prechádzam chodbou a dostávam sa ku preskleným dverám s nápisom:Onkologické oddelenie - lôžková časť. Idem dnu. Za dverami ma čakajú návleky. Nechce sa mi ich obúvať a nemám ani špinavé topánky. Sestričke to nevadí. Po chodbách sa prechádzajú pacienti. Je niečo po ôsmej hodine ráno a je zrejmé, že si idú vykonať svoju rannú hygienu. Sestričky a ošetrovatelia, ktorý pravdepodobne idú obriadiť ležiacich pacientov kmitajú sem a tam. Oproti ide pani asi okolo štyrydsiatky s veľmi kratučkými vlasmi na hlave. Za ňou nohami šuchoce staručký dedko. V týchto chvíľach Vám hlavou preletí veľa ťažkých myšlienok. Na týchto miestach sa Vás zmocňuje ľútosť väčšia ako inokedy. Všetko tu pôsobí tak depresívne. Azda len pár obrázkov na stenách Vás trochu zahreje pri srdci.
Vchádzam do izby číslo 8. Jej veľkosť je asi ako veľkosť klasickej panelákovej obývačky, teda zhruba 4,5 x 3,5 metra. Dosť málo na to, že sú tam tri postele. Dosť veľmi málo. Postele sú doslova prilepené na seba. Tu sa ma už zmocňuje skutočná ľútosť. Už to nie je ani tak ľútosť nad zákernou chorobou týchto ľudí. Je to ľútosť nad podmienkami v ktorých tu žijú. Podrobujú sa tu každodennej chemoterapii a ožarovaniu, dožívajú tu možno posledné dni svojho života, prichádzajú si tu po nádej. Nádej na život a pokojnú starobu. Predstavujem si obrovské miliardy, ktoré sa investujú do zbrojenia a do nezmyselných vojen. Ako veľmi by sa zišli tie peniaze na tomto mieste. Nie pre tých ľudí. Oni ich nechcú. Pre ich dôstojnosť. Tú si zaslúži každý z nich ktorý tu leží. Nech bol v živote akýkoľvek, tu sú si všetci rovní a tu už dávno prebrali vo svojom vnútri každú svoju minútu na svete.
Túto krutú realitu zmierňuje personál tohto oddelenia. Doktori, sestričky, upratovačky - tí všetci vedia, že tu musia byť ľudskejší ako kdekoľvek inde. A aj sú. Obetavo pomáhajú s hygienou tým čo to už nezvládnu, z láskou v očiach roznášajú po izbách raňajky, bez frflania umývajú dlážku po izbách. Aspoň prístup týchto ľudí je balzamom na dušu v tomto depresívnom prostredí lôžkovej časti Onkologického oddelenia jednej štátnej nemocnice.
