Do vriec som pobalil veci zo skríň a vyviezol som ich na smetisko. Potom som sa rozhodol porozbíjať staré skrine a postele, ktoré tam ostali. Keď už som to mal hotové začal som ich vynášať von, nakladať do auta. V tom prišiel môj ujo a ponúkol sa mi, že mi pomôže. Samozrejme som pomoc prijal, keďže toho bola pekná kopa.
Jeho pomoc však spočívala aj v dobrom nápade:"Prečo by sme to mali nosiť vo výťahu a po schodoch, keď vedľa domu je veľký trávnik a mohli by sme to vyhádzať z okna?" Zdalo sa mi to spočiatku riskantné, najmä vzhľadom na to, že naše nové bývanie sa nachádza na šiestom poschodí. Potom mi však predostrel pár argumentov: 1. Budeme to hádzať spolu, aby sme to odhodili čo najďalej od domu, nech niekomu nerozbije okno. 2. Ušetríme elektriku, lebo sa nebudeme voziť na výťahu. 3.Nezašpiníme spoločné priestory, lebo nie všetko sa vôjde do výťahu a tak by sme to museli nosiť pešo. 4.Nebudeme robiť týždeň hurhaj v dome, lebo toľko by nám to asi trvalo vynášať.
Po týchto argumentoch som sa už nedal viac prehovárať. Pre istotu som sa šiel ešte opýtať niektorích susedov čo si o tomto pláne myslia. Po ich schválení som neváhal už ani minútu a začali sme s vyhadzovaním. Vedľa domu sme postavili môjho otca, ktorý mal dohliadať na to, aby nám nikto nevbehol na dopadisko. Asi za hodinku bolo všetko vyhádzané. Trávnik sa celkom slušne zaplnil všakovakými doskami a úlomkami z nich. Niektoré veci sa roztrieskali dokonca desiatky malích drievok. A tak sme sa vybrali dole nakladať to.
Onedlho bolo auto plné a na trávniku kopa ešte minimálne na jedno. Tak sme tú kopu uložili pekne na jedno miesto vedľa domu a išli odviesť prvú várku. Za pol hodinu sme sa vrátili zo smetiska a naložili sme aj druhú várku, ktorú sme už vyviezli na spálenie. Trávnik sme pekne poupratovali, aby tam nezostalo ani najmenšie drievko, alebo skielko a spokojní s vykonanou prácou sme sa vybrali preč.
Aké bolo moje prekvapenie, keď mi o 4 dni volala moja priateľka a do telefónu mi povedala: "V robote boli za mnou mestskí policajti a vraveli mi, že dostali sťažnosť, že sme vyhadzovali z okna nábytok. Spýtali sa či sme mali zaistenú bezpečnosť na chodníku a čo sme s tým bordelom urobili." Samozrejme po zodpovedaní ich otázok povedali, že nemajú žiadnu pripomienku k tomu a odišli preč.
Nedalo mi to a začal som si zisťovať bližšie okolnosti:kto ma oznámil, prečo ma oznámil... Keďže som sa presne nedozvedel kto to bol, nedozvedel som sa ani prečo. Dozvedel som sa však, že to bol novinár z nášho regionálneho týždenníka a vraj o tom bude aj článok v novinách. A tak som si pekne počkal na pondelok, kedy tieto noviny vychádzajú.
Prišiel pondelok, kúpil som si noviny a čo nevidím. Fotka nášho porozbíjaného nábytku popadaného pred domom a k tomu článok s nadpisom:"Čo nie je zakázané, je dovolené" . V článku sa nemenuje žiadna osoba okrem šéfa mestskej polície, ktorý sa vyjadril, že nemôže byť proti nám vyvodený žiaden dôsledok, pretože všetko sme si po sebe (vraj na jeho prekvapenie) upratali a neporušili sme teda žiadny zákon. Na záver tohoto svojho hodnotenia ešte dodal, že aj napriek tomu on osobne nesúhlasí s tým čo sme urobili. Okrem toho tam bolo ešte popísané, že vraj niektoré časti nábytku lietali až 10 metrov vedľa hlavnej kopy a vietor sa s nimi v ich lete pohrával.
Je pochopiteľné, že ja som sa tomuto článku moc nepotešil. Podľa podpisu redaktora som zistil o koho ide. Moje prekvapenie bolo o to väčšie, že sa jednalo o môjho starého známeho, ktorému som dokonca nedávno dohovoril aj jeden rozhovor do novín. Okamžite som zobral telefón a volal som mu. Ostal dosť prekvapený z toho, že som to bol ja. Vraj nevedel, že som to ja a keby to vedel, tak by to tam neuverejnil (nechcem napádať žiadnu novinársku etiku pretože sa do nej nevyznám, ale takáto reakcia mi pripadá prinajmenšom divná). Potom sa začal diviť, že prečo ma to tak naštvalo keď tam neuverejnil ani žiadne mená ani fotky osôb.
Za zmienku azda ešte stojí, že sa jedná o športového a myslel som si, že aj o seriózneho novinára a seriózne regionálne noviny. Od tohto času som však ostal presvedčený o opaku.
Tak takto dopadlo vypratávanie nášho nového bytu. Opať mám jednu skúsenosť s ľudmi okolo nás. Som však rád, že sa našli aj takí ktorí sa postavili na našu stranu a boli ochotní sa ma zastať v prípade akéhokoľvek problému - boli to moji noví susedia. Ďakujem.
