Pri našej súčasnej vláde som zatiaľ bol na pochybách pri druhom a treťom bode. Strieľanie nápadov od boka aby sa druhý deň opravovali, dementovali, spresňovali. Vzájomné súperenie kto povie väčšiu sprostosť, úspešná snaha Sulíka o zosadenie Ľuptáka z trónu najväčšieho šaša v dejinách slovenského parlamentu, podrážanie nôh nie len koaličným partnerom ale už aj v rámci politických strán naznačovalo, že funkčnosť našej vládnej koalície má svoje limity. Kreativity bolo veľa, ale realizácia, často aj vďaka bohu, pokrivkáva.
Stále som si ale myslel, že vedia kde sú, že vedia aké majú funkcie a čo majú robiť. Z omylu ma ale vyviedol minister hospodárstva Miškov, ktorý po rokovaní vlády o zákonníku práce povedal: „Mojou úlohou ako ministra hospodárstva je hájiť záujmy podnikateľov“. A ja hlupák som si myslel, že minister ako predstaviteľ orgánu štátnej správy nie je obhajcom jednej strany, ale okrem iného určitým regulátorom systému, v ktorom sa stretávajú záujmy viacerých aktérov. Myslel som si, že aj v oblasti hospodárstva je niečo ako štátna politika za ktorú zodpovedá minister. Minister si to asi ale nemyslí, keby si to myslel, tak by nemohol povedať to, čo povedal. Vôbec tým nechcem povedať, že záujmy podnikateľov sú nedôležité, ale nie sú jedinými záujmami ktoré štát musí brať do úvahy. Pôvodne som tu chcel vložiť časť kompetenčného zákona, ktorá je i na webovej stránke ministerstva hospodárstva, ale myslím že je to zbytočné. Nevedia a nechcú vedieť nič, čo ide pomimo ich ideovú schému. Videnie sveta časti súčasných politických elít je totiž podobné, ako u komunistov v 50. rokov. Mechanická aplikácia schematický ponímaných ekonomických vzťahov na fungovanie celej spoločnosti. Je to hlúpe práve preto, že sa to opakuje a preto že sa ukázalo, že to nefunguje.
