Neznáma hrozba a z nej vyplývajúca otázka ,k čomu všetkému toto povedie a čo všetko nás čaká, je iste pre mnohých frustrujúca.Ľudia,ktorí sú prepúšťaní z fabrík či iných inštitúcií strácajú pôdu pod nohami a mnohí neraz podliehajú zúfalstvu .Myšlienky inej časti mozgu popritom zalietajú do čias mojej mladosti ,v ktorej sa odvíjal tiež neveselý príbeh i keď bez akejkoľvek publicity a perfektne upravených televíznych moderátorov.Bol to príbeh povojnovej spoločnosti,v ktorom naozaj nešlo o nič iné len o to ako prežiť. Ako cez hmlistý závoj sa mi v pamäti vynárajú niektoré konkrétnosti spred viac než 50 rokov .Akoby boli vyvolané obranným reflexom pudu sebazáchovy ,reagujúcim na to čo prvá časť mozgu vníma z televíznej obrazovky.Spomínam si na potraviny na prídel,na potravinové lístky,na to ako otec povedal,že sused zabil sviňu načierno a ja som si nevedel predstaviť čo sa s takou čiernou sviňou bude diať,na to ako v dedinskom rozhlase vyhlásili,že ženy ,ktoré majú malé deti si môžu prísť do Konzúmu pre čokoládu a mama odtiaľ prišla s plačom lebo predavač jej povedal,že ona nemôže čokoládu dostať lebo jej manžel je nemec i na to ako po večeroch otec najprv natiahol na okno deku ,lebo záclony sme nemali, a potom potichu pustil staré rádio,v ktorom večne ktosi rozprával za neustáleho šumenia a praskotu.Že sa jedná o Slobodnú Europu som vtedy samozrejme nevedel.Rodičia rozprávali večer potichu aj keď rádio nebolo pustené.Spájal som si to vo svojej detskej hlave s tým ,že keď je vonku tma treba rozprávať potichu.Nevedel som aký strach prežívajú keď dennodenne bolo počuť zprávy o tom koho zavreli a koho odsúdili.Nevedel som čo znamenalo vtedy byť príslušníkom nemeckej národnostnej menšiny po tom,čo na jeseň V 1944 partizáni v obci pochytali všetkých chlapov a chlapcov ( bolo ich takmer 200 ) od 15 do 60 rokov a dva km za dedinou ich zastrelili.Spomínam si tiež na nové krátke nohavice,ktoré mi mama ušila zo svojej starej sukne aby som mal v čom chodiť do školy a skutočne nové tepláky ,ktoré som si smel obliecť keď už rána začali byť chladné a.....
Do reálu ma vracia zvučka Eurovízie.Vstávam z gauču a odchádzam do inej izby k počítaču.Manželka nehovorí nič,vie ,že Eurovíziu nikdy nepozerám.Pravdaže nemôže vedieť,že teraz by som ju nepozeral ani keby šlo o svetové finále.Chvíľkový zmätok v hlave povolí keď si dávam dúšok z práve otvoreného bažanta.Sadám za počítač a píšem.Asi sa mi to nepodarí lebo je ťažké napísať v dnešnej situácii niečo čo by bolo všeobecne platné a pritom nevyznelo ako pokus o prázdnu útechu. Chcel by som napísať niečo čo by vrátilo vietor do plachiet všetkým ,ktorým sa zdá ,že ho začínajú strácať.Chcel by som im povedať,aby nepodľahli čiernemu videniu a sústredili sa na to ,že všetko raz prejde.Nie je dôležité,že nás postihnú straty alebo sa nám bude zdať,že opasok sa viac nedá utiahnuť.Dôležité je vedieť,že aj v tomto prípade platí,že každé zlo je na niečo dobré.Že pribudne ľudí ,ktorí upustia od zhonu za napĺňaním stoviek svojich malicherných túžob a vrátia sa k tým,ktoré majú pre nich skutočné hodnoty.Že spoločnosť z toho vyjde poučená a opäť o niečo zrelšia,že dôležité je predovšetkým prežiť.
