So sestrou sme odišli z domu na štúdiá veľmi mladí.Naši rodičia ostali doma sami.Keďže sa jednalo o veľkú vzdialenosť a komplikované spojenie ( cesta domov trvala 9h.) vídali sme sa s nimi počas školského roku nie častejšie než raz za dva mesiace.Na odlúčenie sme si postupne zvykli i my i oni.Domov sme sa nevrátili ani po štúdiách.Našli sme si zaujímavé zamestnania a podľahli životu vo veľkom meste.Rodičia si nesťažovali a nám sa zdalo ,že nás chápu a nechcú nám pridávať starostí.Od nášho odchodu z domu potom ubiehali roky a rodičia začali byť starí.Pri sporadických stretnutiach sme si to čím ďalej tým viac uvedomovali a podvedome sme cítili ,že s tým bude treba niečo urobiť.Riešenie situácie urýchlila otcova nemoc ale aj náhoda ,že sestre sa práve v tom čase podarilo dlhodobo prenajať garsonku na tom istom poschodí v paneláku kde bývala i ona so svojou rodinou.Zdalo sa,že problém je aspoň z časti vyriešený no len čo prešla zima rodičov to začalo ťahať domov.Zabehol sa systém,že na 3-4 zimné mesiace boli u nás a zvyšok doma.Tak to šlo niekoľko rokov.Neskôr sa však otcov stav zhoršil a museli vo svojej garsonke ostať natrvalo lebo mama sa o neho už sama nevládala postarať.Potom to už netrvalo veľmi dlho.Pobrali sa jeden za druhým,krátko po sebe v tom istom roku.
Dnes viem,že si na svoju „zlatú klietku“,v ktorej nebolo treba kúriť drevom a uhlím,nebolo treba odmetať sneh,nebolo treba chodiť nakupovať alebo sa starať o záhradku,....nikdy nezvykli.Tou horšou stránkou mince je však to,čo nám došlo až o hodne neskôr a s čím už nič nenarobíme.Nechtiac či neúmyselne no predsa sme ich vynechali príliš dlho zo svojho života a nedovolili im zúčastňovať sa na ňom spolu s nami.
Nedávno som bol u lekára.Nakoľko je to ambulancia v areáli nemocnice,je zároveň i pohotovostnou službou.V čakárni nebol nikto okrem mňa.Pomyslel som si ,že aspoň raz mám šťastie a nebudem dlho čakať.Prešlo 10 minút.Z ordinácie nevyšiel nikto ale zato prišla mladá dievčina a sadla si na lavicu vedľa mňa.Asi o ďaľších 10 minút vošli traja záchranári a priniesli na lehátku pacienta s kyslíkom na tvári.Bolo jasné ,že teraz už tak rýchlo na rad neprídem.Prudko zaklopali na dvere ambulancie a nečakajúc vošli dnu.Zakrátko vyšla von sestrička doprevádzajúca staršiu pani so slovami „tu si sadnite a počkajte ,ja sa pokúsim zohnať sanitku“.Nato záchranári vzali dnu pacienta na lehátku a dvere sa zavreli.Staršia pani,ktorá si medzitým sadla vedľa mňa z druhej strany, si podchvíľou sama pre seba čosi rozprávala.Opýtal som sa jej čo sa jej prihodilo.Povedala ,že bola u zubára a prišlo jej po injekcii tak zle ,že odpadla.Keďže stratila vedomie priniesli ju sem do tejto ambulancie a keď sa prebrala urobili jej základné vyšetrenia.Chvalabohu je všetko v poriadku len musí čakať na sanitku ,ktorá ju zavezie do domu dôchodcov.
Asi po ďaľšej ¾ hodine vyniesli pacienta s lehátkom a konečne prišiel rad i na mňa.Lekár sa so mnou zaoberal asi 20 min.Keď som vyšiel von staršia pani tam ešte stále sedela. „Ešte stále po vás neprišli ?“ - opýtal som sa jej.Pokrútila hlavou s beznádejou v očiach. „Ak dovolíte“ – povedal som – „ja vás môžem zobrať ,mám tu vonku auto“.Pozrela na mňa ako by mi neverila.Zaklopal som na dvere a povedal sestričke ,že tú pani beriem aby o tom vedeli.Staršiu pani to presvedčilo a bez slova išla so mnou.Po ceste mi rozprávala ako dala dcére svoj 3-izbový byt a ona sa nasťahovala do jej 1-izbového.Krátko nato ju hospitalizovali a keď ju opäť z nemocnice prepustili zistila ,že dcéra ten 1-izbový byt predala a jej vybavila dom dôchodcov. „Bývam tam s cudzou ženou, celý deň sa so mnou vadí“ - povedala . Zvyšok príbehu už neudržala plač.Povedala ,že nevie prečo to dcéra urobila,že asi potrebovala peniaze.Bolo mi jej ľúto.Keď sme zastali pred domom dôchodcov pomohol som jej z auta.Stále ňou lomcoval plač.Zaslzenými očami pozerala na mňa a držala sa mojej podávanej ruky oboma svojími. Odrazu som mal pocit ,že to nebolo len poďakovanie.Zdalo sa mi akoby sa v tých zaslzených očiach mihla neistá nádej,že keď som pre ňu urobil toto možno urobím i viac.Ibaže ja som nevedel ani ako, ani čo urobiť.
P.S. – Tie dva príbehy, a možno tisíce ďaľších im podobných ,spolu vôbec nesúvisia.Majú však jedného spoločného menovateľa a ten určite stojí za zamyslenie.
