Aby to fungovalo, tak si ľudia zakladali rodiny, plodili a vychovávali deti, ktoré potom, keď dospeli, vracali rodičom v starobe to, čo im oni požičali. Nemohol z toho nikto vystúpiť s tým, že on už viac nebude prispievať na dožitie svojich rodičov, ale tie groše si bude odkladať len sám pre seba. Potom by to dopadlo, ako pyramídová hra.
Takže pokiaľ má niekto názor, že prvý pilier je pyramídová hra, (prezentoval ho poslanec KDH Brocka), tak zavedením druhého piliera do dôchodkového systému vznikla ešte väčšia hrozba, že sa ním naozaj stane. Takže terapia na súčasnú a hlavne do budúcnosti hroziacu demografickú krízu zavedením druhého dôchodkového piliera nebola zvolená pre občanov šťastne. Z povinne stanovených odvodov na starobné poistenie do sociálnej poisťovne, ktorých je na pokrytie dôchodkov čím ďalej menej, sa polovica vezme a hrá sa s nimi hazard. Tí hazardní hráči nenesú samozrejme žiadne riziko, poplatky im zabezpečia dobrý biznis. Samozrejme, že riziko nenesie nikto iný, ako budúci dôchodcovia, že ich odvádzané peniaze požierané infláciou, poplatkami, prípadne krízami na finančných trhoch nebudú dostatočne zhodnotené sľubovanými výnosmi. Ale aj súčasní dôchodcovia, pre ktorých sa odčerpávaním odvodov do druhého piliera ešte viac znásobuje obava, že raz sa sociálne poisťovňa dostane do takej finančnej situácie, že vláda bude musieť zmeniť pravidlá hry v ich neprospech.
V priebežnom systéme, teda v prvom pilieri, sa peniaze z odvodov použijú hneď, bez znižovania ich reálnej hodnoty vplyvom inflácie, poplatkov. Nečaká sa na ich použitie desiatky rokov. Niekomu sa môžu jeho odvádzané peniaze na osobnom dôchodkovom účte v druhom pilieri počas trebárs 30 - 40 rokov zhodnotiť viac, inému menej a niekomu sa môžu znehodnotiť. To záleží, v akom období do systému vstúpil a kedy dosiahne dôchodkový vek. V akej fáze sa počas toho obdobia nachádzali finančné trhy. Takže v druhom pilieri je to hop alebo trop, čo je v prípade dôchodkového zabezpečenia občanov nezodpovedné.
Pokiaľ má niekto vyššie príjmy, má možnosť využiť možnosti tzv. tretieho piliera v nejakej doplnkovej dôchodkovej spoločnosti, má možnosť využiť investičné, či kapitálové životné poistenie, prípadne stavebné sporenie, investovanie v podielových fondoch. Možností je viacero. To všetko je dobrovoľné, každý sa môže slobodne rozhodnúť, žiaden zákon ho do ničoho nenúti. Môže do toho vstúpiť kedy chce a rovnako aj vystúpiť.
Treba povedať aj to, že reálne znehodnotenie peňazí v prípade hlavne nízkych dôchodkov je vyššie, ako štatisticky vykazovaná inflácia. Dôchodcovia si z prevažne nízkych dôchodkov nemôžu dovoliť nič iné, ako zaplatiť účty za bývanie, za energie, zaobstarať si stravu a lieky. A to sú položky, ktoré najviac dražejú, niektoré medziročne aj desiatky percent. Oblečenie, dovolenky, moderná elektronika, ktorá je relatívne postupne lacnejšia a lacnejšia a vplýva na infláciu pozitívne, je pre väčšinu dôchodcov nedostupná. Takže ani súčasná pravidelná valorizácia dôchodkov nie je niečo, čo by im bolo treba závidieť.
Pokiaľ sa systém rozdeľovania verejných financií nenastaví v prospech vytvárania priaznivých podmienok pre mladých ľudí, aby si mohli zakladať rodiny, vychovávať deti, tak, ako to robili ich rodičia, starí rodičia a všetky tie generácie ľudí po celé stáročia, tak nás demografická kríza ozaj neminie. Iba ak by nás zachránili naši spoluobčania tmavšej pleti, ale to by museli začať robiť, platiť dane, odvádzať odvody..., čo samozrejme nehrozí.
