Masaryk vyčíta inteligencii politickú roztrieštenosť, neznášanlivý a nepraktický dogmatizmus, náklonnosť tvorenia frakcií aj vo vnútri strán, čím stráca vplyv na reálnu politickú činnosť. Hovorí, že v žiadnej vrstve nie je toľko politicky znechutených a apatických ľudí ako v inteligencii. Inteligent, pokiaľ to nejde podľa neho, obracia sa k politike chrbtom. Ďalej hovorí, že inteligenti by mali chápať politiku rovnako vecne a rozumove, ako ju chápu sedliaci a robotníci. Práve inteligencia so svojou väčšou možnosťou rozhľadu má ísť skôr za politickými reáliami, ako za heslami; večné ideály nám nikto nevezme, ale skutočnosť nám neustále ubieha pod rukami. Východisko vidí v rozumných a trpezlivých ľuďoch, ktorí sú schopní spojiť kritiku so skutočnou a vecnou činnosťou, ktorí vedia samostatne myslieť a disciplinovane jednať. Na záver tvrdí, že inteligencia bude mať toľko politickej váhy, koľko bude mať politického rozumu.
Tieto vlastnosti inteligencie ohrozili demokratický vývoj v krajine v ponovembrovom období viackrát. Začiatkom deväťdesiatych rokov, keď prenechali moc populistom a nacionalistom na dlhé obdobie. Druhýkrát si to znova zopakovali po ôsmych rokoch vládnutia a dnes, keď majú krehkú väčšinu, znovu ohrozujú zázrakom získanú moc žabomyšími hádkami a vzájomnou kritikou. A nemyslím tým len politikov, ale aj politológov, analytikov, ekonómov, novinárov a samozrejme intelektuálov, ktorí prezentujú svoje politické názory na blogoch.
Takže tá diagnóza inteligencie trvá. Ale rovnako aj vyššie uvedené východiská , ktoré prezentoval T. G. Masaryk počas prvej československej republiky, platia s najväčšou naliehavosťou aj v týchto dňoch.
