Takéto a podobné otázkysom si kládol pred pár týždňami, keď manželka začala uverejňovať svoje „literárne“ výtvory na blog. Keďže sombol jej prvým kritikom a občas som jej pomohol s výberom, sozmenšovaním a ukladaním fotografií k článkom, postupne som aj jazačal objavovať čaro blogu. Stal som sa vášnivým čitateľom uverejňovanýchčlánkov, vystavovaných fotografií a prostredníctvom nich poznávaním novýchzaujímavých ľudí.
Najzaujímavejšiesa mi pozdávali rozsiahle diskusie k nejakej aktuálnej odbornejšej témez ekonomiky, politiky,... kde sa „strhla“ vášnivá argumentácia...tak tosom len zíral. Toľko múdrych a inteligentných ľudí máme. Kde sú tie časy, keď sa bežný Slovákv cudzine (a to už aj vo vtedajšom „našom“ hlavnom meste Prahe) bál ozvať,aby sa na neho nepozerali s dešpektom ako na človeka II. kategórie.
Aj keď výročie„nežnej“ je už za nami, a hodnotenie uplynulých 17 rokov u mnohýchľudí ale aj politikov nevyznelo práve najlepšie, tak ja to vidím napriekexistujúcim problémom v jasnejších farbách. Teším sa, že takíto ľudia budúpostupne dvíhať intelektuálny priemer voličov. A snáď tým aj našichzástupcov vo vláde a v parlamente. Hmm, nie som predsa len naivný? Jeto možné?
P.S.A ešte niečo. Napriek tomu, že v tom roku nula našej novej republikysom vôbec nebol nadšený, že sa delíme a oslabujeme, dnes si paradoxne myslím,že nás to posilnilo a viedlok zodpovednosti samých za seba.
