. Podvečer sme menšia skupinka sedeli v podniku priintráku, bavili sa a smiali. Mobil v mojom vrecku začal zvoniť, a nadispleji blikala jeho prezývka z pokecu... Adrenalín stúpol a po presunutísa do tichšieho prostredia som zdvihla.
„No tak, čo bude zajtra s tým odvozom?“ nečakal dlho a hneďsa spýtal.
„ Ja neviem..., neviem, či ma pustia. Či nebude potrebnénejaké čestné prehlásenie, že nado mnou preberáš zodpovednosť...“ vravela som s pochybnosťouv hlase.
„Myslíš? No veď nevadí, ja ti to podpíšem.“ hovoril pokojnea stále s úsmevom, ktorý sa nevytrácal. „Ideš... heš... ideš preč!“
„Kam má ísť?“ nechápavo som odvetila...
„Ale nie ty... Vieš stojím len v trenírkach predkamošovým činžiakom a prišiel ku mne taký vlčiak... Ideš preč!!“
„Hhh... ahaa... už som sa zľakla. Tak asi sa mu páčiš.“smiala som sa...
„Len on mne veľmi nie... Tak a kedy asi zajtra pôjdeme?“
„To neviem ešte, ale myslím, že hneď ako sa naobedujeme náspustia. Dám ti ešte vedieť.“
No očividne z tohto už nevycúvnem... pomyslela somsi...
„Dobre, prídem po teba a stretneme sa... a kde ťamám čakať?“
„No veď pred intrákom, tam môžeš zaparkovať..“
„OK, tak sa teda teším...“
„ Noooooo....“
„Čo....“
„Neviem neviem... jasa trocha bojím.“
„No veru...., čo keď ťa znásilním, rozštvrtím a zakopem“uťahoval si zo mňa.
„Tak potom už asi nič...“ vravela som trocha s hrôzou...a dúfala, že naozaj iba žartoval...
„No to asi máš pravdu..., ale musíš sa aspoň tak 10 minút akožebrániť...vieš:D“
„ Prečo akože...??“
„No veď žartujem... tak teda zajtra sa vidíme.“
„Dobre tak brú noc..“
„Ak nebudeš môcť zaspať tak prezvoň“
„OKI .. papa.“
Moja nervozita a strach sa stupňovali. Skutočne som sa bála.Napokon, ten človek je pre mňa cudzí, aj keď moja intuícia mi vravela, že je sanič nestane... Nikdy neviete. No som príliš tvrdohlavá na to, aby som kvôlistrachu cúvla späť.
Ešte v ten večer sme išli všetci na pizzu, aj keď väčšinapodnikov už bola zatvorená a ja som premýšľala nad osobou, ktorej topoviem. Musel o tom vedieť aj niekto iný. Niekto, kto bude mlčať v prípade,že bude všetko v poriadku. No v prípadeak sa niečo stane bude vedieť s kým som bola... Z mojich naj kamarátokbolo ťažké si vybrať, pretože ich poznám. Asi by zareagovali..: “Luci, čo tihrabe?! Nerob to....!!“ alebo niečo podobného zmyslu a ja by som sa imvôbec nečudovala... Vôbec! Rovnaké myšlienky mi totiž chodili hlavou, no držala som ich na uzde. Napokon som sarozhodla a napísala SMS kamarátke, ktorá už o tom niečo vedela,pretože som jej o ňom vravela ešte predtým ako prišiel. Ona bola z týchliberálnejších, a tak to pochopila a vedela, že si dám pozor...
Dobre... tak to by sme mali... už len vyčkať na piatok13.7... Hovorí sa, že prináša smolu, a tak mi tento dátum môj strach ešteznásobil. Obed sa blížil, no ešte pred ním som musela prežiť prednášku jednéhočudáka o tom „prečo keď zjeme kukuricu sa z nás nestane kukurica...??“Pýtate sa ma prečo? Neviem.... zaspala som, tak ako mojich 19 zvyšných „kolegov“.A po tejto sieste sme zišli dole na obed, pričom veci som už malapripravené. Napísala som mu SMS, kedy sa stretneme a potom sa ponáhľala,aby som to stihla. Vedúcim som povedala,že ma vezie bratranec a oni sa neobťažovali na nič pýtať... žiadnepotvrdenia ani vyhlásenia... proste som odišla...
Vedela som, že ma tam už čaká, no nikde som ho nevidela. Ažzrazu prichádzal z diaľky ku mne a veselo na mňa mával. Vnútornostimi zovrelo a ešte poslednýkrát som si povedala.. : „To zvládneš... všetkodobre dopadne...“
Vzal mi tašku a naložil ju do auta. Posadila som savedľa neho dopredu a moja neuróza dosiahla svoj vrchol... Bože! Veď ja anineviem ako sa volá celým menom!! a tak som sa teda spýtala a po jehoodpovedi som s úsmevom dodala..: „ To myslíš vážne?“ =)) Myslel..,vytiahol doklady, aby som mu verila a, aby ma môj strach prešiel..
Cesta ubiehala rýchlo a po 10 minútach to zo mňa celéopadlo a viedli sme pohodovú konverzáciu. Zabudol odbočiť na Nitru, nozistil to až po chvíli, a tak sme sa museli vracať a otáčať... Smialasom sa... a on s úsmevom dodal... : „To ty za to môžeš! Ma zabávaš a pútašpozornosť..“
„ No jasnéééé... ty si tiež vyznávačom filozofie „zvaľmevšetko na Luciu...“
Počas celej cesty mal ľavú ruku vystrčenú von z okna, a taksom so smiechom poznamenala..: „ Psy majú vyplazený jazyk a ty vystrčenúruku z okna...“
Zatváril sa pobaveno- urazene, a potom s komickým výrazomsmútku povedal ..“ Tak ďakujem...“ a smiali sme sa ďalej...
Už som vedela, že nič zlé sa mi nestane a táto cesta saneskončí „ znásilnením, rozštvrtením a zakopaním“. A tak aj bolo. Bolmilý a stále viac som mala dojem, že ho poznám už dlho. Keď sme sa blížiliku cieľu cesty, pozval ma ešte na kofolu, no ja som si udržala určitý odstup a povedalasom... „Ja kofolu nepijem...“
„No tak si dáš niečo iné...“
„Ďakujem, možno nabudúce...“
Keď ma vyložil ešte sa usmial a s grimasou ukázalna svoje líce, pričom sa naklonil ku mne... Dala som mu pusu, ešte raz sa poďakovalaa pohla sa aj s taškou pár metrov k nášmu domu... Ktovie, či ho ešteniekedy stretnem...pomyslela som si... Čo myslíte?
