Začínal ako každý iný prebudením so zalepenými ospalýmiočami. Po pár zívnutiach som si uvedomila, že o chvíľku ma čaká cesta doBratislavy. Už odmala z duše nenávidím cestovanie autom, či autobusom, notú cestu nejako prežijem. Len nech som aspoň nachvíľku preč. Preč! Cieľa účel tejto cesty bol pomaly, ale isto zatienený túžbou konečne vypadnúťz domu. Dôvod? Myslím, že nikoho neprekvapím prirovnaním sa ku kanárikoviv klietke, ktorého nielen držia v priestore pre klaustrofobikanezlučiteľným so životom, ale navyše do neho neustále strhajú a pri každejvhodnej príležitosti mu vytrhnú pierko z chvosta. Tak sa teda niktonečudujte môjmu sklonu k úteku. Už od rána som nedočkavo čakala so zbalenými kuframi nakrstných rodičov a sesternicu, ktorí ma mali vyzdvihnúť a odviezť.Sedela som s babkou v kuchyni a zúfalo som hľadela na nástennéhodiny, ktorých ručičky sa hýbali, akoby sa im nechcelo. Mama hore zúrila, žesa jej vyhýbam. Túto noc som strávila dole u babky, aby mi ostali aspoňnejaké nervy a štipka chuti do života. Bolo mi jasné, že odchod len tak,bez rozlúčky, mi v žiadnom prípade nevyjde, no aj tak som volila taktiku :„Za pokus to predsa stojí.“
Pri zvuku zvončeka pri dverách som veselo podskočilaa nečakala ani sekundu. Rýchlo som bežala ku dveráma s predtuchou dočasnej slobody som otočila kľučkou na dverách. Stálitam všetci traja v plnej paráde. Usmiali sa na mňa a ja som vedela,že ma čaká týždeň bez stresu.
No zvuk krokov blížiacich sa po schodoch neustále silnela ja som vedela, čo to znamená... Mama a staršia sestra spolus ocinom zišli k nám, aby si náhodou neodpustili posledné uštipačnéslová a úsmevy. Mamina samozrejme dodala: „Nie, že spravíš nejakúblbosť!“, pričom pod pojmom „nejaká blbosť“ myslí vždy to isté... môžete hádať.
Ja som samozrejme nahodila ironický úsmev číslo päť a porozlúčke, akoby som sa už ani nemala vrátiť domov som sa víťazoslávne vydala povonkajších schodoch ku bránke. Naložila som svojich pár slivák, nasadla do autaa konečne som si vydýchla. Ešte mi ostalo ozlomkrky mávať, kým sme sanestratili za najbližším rohom a už som len počúvala rádio, v ktorommoderátor vravel o čarovnom dátume 7.7.2007. Naozaj zvláštny dátum.
Cesta do BA ušla rýchlo, ba dokonca sa mi zdá, že som aj nachvíľku zaspala. Zastavili sme až v Ikey, lebo čas obeda sa blížil,a navyše si krstní chceli kúpiť pár vecičiek do domácnosti. Ja som lenchodila s nimi a užívala si pocit kanárika s otvorenou klietkou.
Bratislavu síce nemám veľmi v láske, no v tejchvíli mi bolo jedno, kde sa nachádzam. Hlavné je, že mi netrhali pierka nachvoste a nestrihali krídla.
O chvíľku sme už boli v chladnom, trojizbovom,bratislavskom byte. Poobede som sa dozvedela, že večer ostanem napospas samasebe, pretože oni sa chystajú na nejakú nóbl oslavu k ruskémuzbohatlíkovi. I keď by som bola radšej v spoločnosti, ani táto správa mineubrala z mojej dobrej nálady. Veď predsa je tu ešte počítača internet. S tým si na jeden večer kľudne vystačím a aspoň makonečne nebude nikto buzerovať za to, čo robím, s kým si píšema koľko je hodín.
A tak aj bolo. Po zabuchnutí bytových dverí som užveselo sedela pri počítači a ťukala do kláves. Pustila som si hudbua vychutnávala som si to ticho ktoré nastalo. Samozrejme som ako každýmladý človek zakotvila na pokeci, kde som sa veselo zabávala na niektorýchzúfalcoch, a pritom som sem-tam napísala niečo z mojich obľúbenýchcitácií na sklo.
Ozvalo sa veľa ľudí, veľa mužov bez charakteru a zrazusa ozval on. Na prvý dojem bol ako všetci ostatný. Trochu drzý, trochu milý,trochu zábavný, a tak sme si postupne vymieňali myšlienky a slová.Ukázal mi fotku, no tá ma príliš nezaujala... zatiaľ. Písali sme ďaleja ja som už od začiatku nevedela, či niečo z toho, čo vraví myslívážne.
Napokon sme sa dostali k téme, kde som a čo tamrobím a ja som mu vyrozprávala, že budem týždeň v Bratislave nasústredení.
Zrazu nenútene poznamenal, že tam príde a ja som sas posmešným úsmevom „no to určite“ pozerala na monitor počítača. Vedel, žebudem bývať na Družbe, inak nevedel nič.
„Môžeme sa staviť o čo chceš že prídem.“
„Hm, a ako ma tam asi tak nájdeš?“ stále som neprišlao svoj neveriacky úškrn. Bavilo ma to. Žartovať a predstavovať si, čoby sa stalo keby...
„Budem stáť pod balkónmi a kričať tvoje meno.“
„To nespravíš..., stavím sa, že to nespravíš.“
„O čo sa stavíme?“
„O čo chceš...“ reagovala som rozhodne, no stáles presvedčením, že sa nič nedeje.
„O čo chcem?“
No tak teraz som to asi trošku prešvihla, ale už necúvnem.To nie je môj štýl.
„Kľudne, lebo ja viem, že jednoducho neprídeš.“
„Tak o pusu... na líčko. Ja som slušný.“
„Dobre, ale aj tak neprídeš...“ snažila som sa ho presvedčiťo svojom.
„Nechaj sa prekvapiť.“
„Neprídeš!“
„A ako si dáme vedieť, keď tam budem?“
„No veď budeš kričať pod balkónom.“
„Ale čo ak tam práve nebudeš.“
„No tak si pokričíš len tak:“ povedala som s úsmevoma už som dobre vedela, čo bude nasledovať.
„Potreboval by som tvoje číslo... len na to, aby som ti dalvedieť, že som tam.“
Jasné... a už je to tu! Čo teraz? Tá hra ma bavilaa bola som strašne zvedavá, či sa niekto bude namáhať prejsť polSlovenska, aby kričal neznámej dievčine pod balkónom. Nemôžem predsa stroskotaťs mojou misiou pri telefónnom čísle. Nedám mu žiadnu zámienku, aby samohol vyhovoriť, že to že neprišiel, bola moja chyba... To teda nie! Ide saďalej, no chvíľku ho ešte potrápim.
„Ale ja svoje číslo nedávam len tak.“
„No veď ho nedáš len tak.“
„0908 a ostatné si domysli...“
„No tak, nebuď na mňa zlá...“
„Ale mňa to baví...“
„Luckaaaa...!“
Stále ma to zabávalo viac a viac a predstava, žeby sa niečo také naozaj udialo ma vzrušovala.
„ 357 a súčet všetkých číslic je 44.“
„ No to si mi teda pomohla. Nebuď na mňa zlá...Ja som milý,slušný, dobre vychovaný...“
„ Jasné a ešte k tomu neuveriteľne skromný.“
„Ako si vedela...“
„Úplne to z teba srší!“
„Tak dáš mi ho? Lebo inak si nemôžem byť istý, že tambudeš.“
„No tak dobre... 0908......, ale dám si na teba bacha!“
„No a ako si môžem byť istý, že toto je naozaj tvoječíslo?“
„Prečo si myslíš, že nie je?“
„Prezvoním a povieš mi, aké je to moje, OK?
„OK“
O pár sekúnd mi zvonil telefón a na ňom blikalo„WITHHELD“.
„No tak, to by si najskôr nemohol mať clear...!“
„Jáááj, počkaj.“
A potom prezvonil znova...
„Tak teda prídem niekedy v utorok alebo stredu...“
„Neprídeš!“
„Veď uvidíme...“ napísal príliš presvedčivo.
„Sa mi vyhrážaš?“
„Nie, kdeže. Teraz už musím bežať, ale ak nebudeš môcťv noci zaspať, tak ma prezvoň a ja ti zavolám. Môžeme sa rozprávať,kým nezaspíš...dobre? A keď budeš počuť niekoho kričať pod balkónom, takto tam stojím ja...“
„Dobre, tak sa teda maj... papa. Ale ty nepríííídeš!“nemohla som si to ešte poslednýkrát odpustiť.
„Uvidíme...papa=)“
Bol to taký zvláštny pocit. Pocit, určitej istoty. Pocit, ženiekto je tu pre vás aj o polnoci... Ja viem! Toho človeka som nepoznalaa písali sme si dokopy možno hodinku a pol, no ten pocit maneopúšťal. Myslela som, že nepríde, a preto som mu dala to číslo. A vovnútri som mala strach, že tú stávku prehrám, on príde a ja mu budemmusieť čeliť zoči-voči. No veď tak dlho som bola zavretá v tej klietke.Tak dlho som vôbec nežila! Prečo aspoň na jeden večer neujsť z reality dozaujímavého sna... dobrodružstva. Ten život bez chuti, bez akéhokoľvekvybočenia a bez risku ma nebavil. Nebavilo ma byť to dobré, milé, poslušnédievčatko, ktoré robí všetko správne... Aspoň dnes som si chcela na momentpredstaviť, že to je inak. Všetci sa vrátili neskoro večer a potom som sapobrala do postele. Ležala som a jediné, čo mi bežalo hlavou bola otázka:„Príde?“ a „Čo spravím, ak príde?“ a ten pocit vzrušenia nad niečím inýmako bol každodenný stereotyp vo mne pretrval. Už na ďalší deň som mala ísť naDružbu a jediné, čo mi ostávalo bolo čakať, kto vyhrá stávkua počúvať, či nezačujem svoje meno....
