Ráno sa budím s predstavou dňa, ktorý ma čaká a tá predstava sa zväčša aj plní( teda pokiaľ sa na niečo veľmi neteším). Iba v prípade, že sú tie vízie príliš optimistické, tak mi nevyjdú. Asi to tak musí byť...Človek by nemal priveľmi snívať lebo potom ho čaká dlhý pád prebudenia. Vysnívané veci a udalosti mi nikdy nevyšli podľa mojej fantázie a časom som si na to zvykla. stále si vravím, že by som nemala snívať a čakať, že sa stane niečo krásne... nemala by som...Veď potom to šťastie akoby sama odháňam. Mám strach. Strach si niečo priať, strach, že budem znova sklamaná, smutná a na dne. ako postrelené vtáča, ktorému sa po čase zhojilo krídlo, no zostal mu strach vyletieť k oblakom. a tak len vykúka z hniezda a snaží sa presvedčiť samo seba, že takto je to najlepšie. Veľmi by som chcela vyletieť, no bráni mi v tom strach a putá, ktoré mi už akoby prirástli k rukám. Vlastne, ani neviem prečo sa sťažujem, veď je na svete mnoho ľudí, ktorí by boli na mojom mieste šťastní. Mám rodinu, aj keď nie je dokonalá, ale na to som si už tiež zvykla. Neustála kontrola a výčitky bez dôvodu... áno, trápi ma to, ale viem, že to všetko je nad moje sily. a tak len počúvam...ako mi krivdia a so slzami v očiach sa pýtam Boha, prečo to dovolí. A on? Je ticho..., ale viem, že ma počuje...viem, že to vidí a aj keď nepočujem odpoveď, pocit, že ma niekto chápe a stojí pri mne ma vždy ukludní .a on je tu stále....hoci ho nevidím.
Pomaly, ale isto ma prestalo baviť vzpierať sa, kričať, či nejako sa brániť a radšej zatnem zuby a snažím sa zachovať pokoj. Veď predsa ja viem ako sa čo stalo...aká je pravda a to je to najdôležitejšie. Pokladám za bezvýznamné hovoriť o všetkých mojich problémoch mojim úžasným priateľkám. Viem, že ony mi už z očí vyčítajú, čo sa stalo a stačí, že stoja pri mne. Ak by tu neboli, verte, že sama neviem, či by som tento život zvládla. Všetko závisí od charakteru človeka a v mojom prípade ma už snáď nič neprekvapí. Zo zasnívaného dievčatka sa stala realistka, ktorá zložila ružové okuliare a pokiaľ je niečo skutočne ružové, tak ju o tom musí niekto presvedčiť. Myslíte si, že je to dobré? Hmm... ja sama sa utešujem, že žiť v realite je to najlepšie, no aj tak sa sem-tam pristihnem, že blúdim vo sne...aj keď by som nemala.
Možno som príliš podozrievavá a prikladám bezvýznamným veciam a slovám až priveľký význam...som opatrná. no už neraz sa mi potvrdilo, že tie maličkosti ako vynechanie čo i len jedného slovíčka alebo úsmevu v určitej chvíli sa neskôr ukázalo ako kameň úrazu...a moja intuícia a pocity boli správne. Niekedy ich nenávidím...bránia mi aby som bola šťastná, ale proste ich nedokážem zmeniť...buď sú alebo nie... Aj keď možno sa niekedy mýlia a ja niekomu krivdím...vtedy mi prosím odpusťte. Už nebudem robiť unáhlené závery a svoje pocity si nechám pre seba až kým už nebudú kričať tak nahlas, že ich začujete aj sami...bude to tak lepšie a bude to istota. Mýlila som sa, alebo som mala pravdu...
Mám pocit, že môj osud sa so mnou až priveľmi hrá. Možno si poviete, že čo tu splietam o osude, ale niektoré udalosti predsa nemôžu byť náhodné. Vždy v tej „najvhodnejšej“ chvíli sa zjaví niekto (alebo aj viacero ľudí), kto mi zamieša karty. akoby sa všetky životné lavíny spustili odrazu a celú ma zavalia. určite sa to stáva aj vám. Vtedy častokrát spravím chybu...popletená...a v zúfalstve, čo je správne a čo nie, by som najradšej hodila za hlavu úplne všetko. Každý robí hlúposti, no tie vaše sa vám aj tak vždy zdajú byť tými najväčšími...Neskôr sa nad tým pousmejem, veď čo už narobím...čas nevrátim.
Osud mi posiela do cesty zaujímavých ľudí, ktorí akoby vždy vedeli čo práve prežívam. a najzaujímavejšie je, keď sa vám postaví do cesty niekto, kto by mohol byť vaším rodičom, no berie vás ako seberovnú...Pýta sa na rady a vy viete, že mu na tom, čo poviete práve vy naozaj záleží, Prežíva niečo podobné ako vy pred pár mesiacmi a zdá sa vám, že to, že ste tým prešli malo nejaký zmysel, pretože mu môžete pomôcť. viete, čo potrebuje a viete akých chýb sa má vyvarovať. a práve vtedy sa znovu obraciam na k Bohu, ale tentoraz už nie s otázkou PREČO..., ale s úsmevom, akoby som odpoveď už poznala.
Každý život má svoje tŕnisté stránky...ten môj a isto aj ten váš. no ak sme oporou niekomu, kto to potrebuje, potom aj my nájdeme oporu vo chvíľach beznádeje...A uvidíme znova ružové veci ružovými...odvážime sa ku letu =)... raz som čítala báseň, ktorá je tou najlepšou bodkou môjho blogu...
„Svet bohatý je v prostej ľudskej miere,
smiešky a slzy pozorne si stráž,
neľutuj vecí, ktoré život berie,
len za tými smúť, čo sám postrácaš.
Nech by si prešiel zakliatymi krajmi,
nech náhly údel preťal by ti hruď,
ak si bol k svojim darom ľahostajný,
nevyhovárajže sa na osud.
Načo si čuchrať vlastné zlaté perie?
Nie páva, iba orla stíha pád.
Neľutuj vecí, čo ti život berie,
chci ich mať toľko, aby mal čo brať...“
Vojtech Mihálik- Svet bohatý je
