Roky som pracovala na onkologickom oddelení. Toto bol jeden z mnohých ďalších. Keď prišiel ON, mal niečo medzi 50-60 rokov, už si presne nepamätám. Vysoko postavený, sebavedomý, arogantný,... . Mal rakovinu pankreasu. Prišiel si ľahnúť na liečbu s tým, že on je predsa niekto, jeho sa ani rakovina netýka. Dostane najdrahšie a najlepšie lieky a bude to. Bol nepríjemný k personálu, pacienti ho nemali radi. Vybavil si samostatnú izbu, hoci tam sme dávali iba zomierajúcich pacientov. Ďakujem bolo pre neho neznáme slovo. Nebol prvý, ani posledný. Boli sme zvyknutí na tieto typy, a vedeli sme, čo sa časom stane. Chodievala za ním veľmi zriedka veľmi mladá a atraktívna manželka, ktorá sa zdržala len 2-3 minútky a utekala preč. Odmietla mu vziať domov vyprať špinavé, ovracané pyžamo, strašné. O sebe hovoril málo, ale prezradil, že má dve deti a toto je jeho druhá manželka. Liečba bola veľmi náročná- vracal, mal hnačky, bolo mu zle, schudol a bol protivný, keď videl, ako mu ubúdajú sily. Až raz..., prišla za ním staršia pani, zobrala mu vyprať domov pyžamá a priniesla mu teplú polievku. V ten večer poďakoval, keď som mu dávala lieky. Skoro som padla z nôh. Zlomil sa....večer plakal, ale tak, aby ho nikto nevidel a nepočul...konečne všetko pochopil. S prvou manželkou sa rozviedol, keď ju už nepotreboval a chcel mať po svojom boku niekoho reprezentatívneho a na úrovni. Ženu nechal bez peňazí a s dvoma deťmi. Deti mu to vyčítali celý život a prerušili s ním akýkoľvek styk. Trvalo mu dlho, kým pochopil, akú chybu urobil. Odvtedy vždy čakal, kedy za ním príde prvá manželka a tešil sa. Raz sa tá prvá stretla vo dverách s tou druhou. Druhá manželka sa otočila na päte a už neprišla. Prvá manželka sedela pri ňom, aj keď zomieral. Deti ho boli pozrieť tesne pred smrťou. Asi ich ona uprosila....plakal, ale neskoro. To nie je koniec! Kým jeho prvá manželka chodila na návštevy, dala si urobiť preventívne vyšetrenie. Mala hrčky na prsníku......výsledok- rakovina.......Presne tá istá izba, tá istá posteľ a nebolo to naschvál. Proste, tak to život zariadil. Liečba, nádej, liečba, beznádej a nakoniec smrť. Deti za ňou chodili každý deň, bola zmierená s osudom. Držala som ju za ruku, až kým neodišla, tak ako aj jej manžela ani nie pred rokom. Smutné ? Nie, to je život....
