Pre každého je láska niečím iným, no vo svojej podstate je rovnaká. Snažiť sa ju vysvetliť je nemožné a trúfalé, no aj napriek tomu...čo je pre mňa láska?
Všetko...Zdá sa vám to príliš jednoduché? Možno áno a možno nie, ale je to tak. Bez lásky by pre mňa nemalo nič zmysel. Bez pocitu, že niekoho ľúbim a niekto ľúbi mňa by bolo predsa všetko prázdne a pusté. Bez rodiny... priateľov, ktorí ma podržia pri pádoch..., ktorí mi vykúzlia úsmev na perách, aj keď sa mi tisnú slzy do očí..., ktorí ma nenechajú samú sedieť v kúte, ale obetujú sa a prisadnú si k mne... bez mojich anjelov=)
A potom je tu ešte jeden druh lásky...iný ako predošlé... Ten sa rodí v očiach a dopadá k srdcu ako kvapka rosy v krásnom letnom ráne, ktoré nás vovedie do rozprávky a my sa vznášame v oblakoch... Prestávame vidieť, prestávame vnímať okolie a v hlavách máme iba jedinú myšlienku... Láska je slepá, a preto miluje tmu. My častokrát hľadíme na milovanú osobu ako sa zosobnenú dokonalosť, no zaslepené oči sa niekedy po zistení pravdy zľaknú obludy... Láska má rôzny koniec, no jej začiatok je všade rovnaký... Plný snov a túžob...
No oplatí sa vôbec ľúbiť??? Keď na jej konci ostáva len more sĺz, zamýšľam sa, či by nebolo lepšie nikdy nemilovať... Ostať síce sama, ale bez sklamania...bez rán na srdci... NIE! Láska je hodna sĺz, nesplnených túžob i bezsenných nocí. Aj keď jej vznik je otázkou okamihu, jej zánik trvá pridlho... ak niekoho milujeme, stále sa k nemu vraciame...ak miluje niekto nás, stále sa vracia on k nám, aj keď možno iba v myšlienkach. .. Zabudnúť na lásku, aj keď nám veľmi ublížila... je to vôbec možné? Vraví sa, že medzi láskou a nenávisťou je čiara odpustenia..., no dá sa táto hranica prekročiť? Keď nás zostrelili z oblohy uprostret zasnívaného letu a láska nás pribije na kríž namiesto korunovácie...dokážeme odpustiť? Láska by mala odpúšťať všetky hriechy, len nie hriechy voči sebe. No podľa môjho názoru, aj keď možno človek odpustí, nikdy nezabudne a jazvám ktorá sa ľahko rozjatrí ostáva navždy. Máme sa hnevať na strelca alebo sami na seba, lebo sme ho v zaslepených očiach nevideli...? V láske a poblúznení sa totiž stávame zraniteľnými a dovoľujeme láske, aby nám ubližovala. My to prehliadame lebo milujeme a stále sa snažíme držať oči zatvorené a snívať ďalej... nechceme sa prebudiť... Ale láska aj napriek všetkému ostáva na vrchole... Je to to jediné, čo si človek nekúpi. Môže si kúpiť iba je masku...falošnú...no nie lásku!
Som si istá, že každý má na svete svoju chýbajúcu časť srdca, ktorú musí nájsť. No otázkou ostáva, že ak sú si dvaja ľudia súdení, tak načo hľadať? Veď láska by mala prísť sama...osudovo. a ako je možné rozpoznať, že práve toto je ten pravý? Veď ja nemám vešteckú guľu a po sklamaní je veriť tomu poblúzneniu stále ťažšie. Exupéry povedal:"Nepleť si lásku s vlastným poblúznením!" Pekný výrok, no návod ako rozpoznať, že je to iba poblúznenie asi zabudol...čo už...
Napriek stále rastúcemu strachu skúsiť to znova, nič iné nám vlastne ani neostáva. Veď najväščšou chybou je zamilovať sa a nechať si utiecť lásku medzi prstami. Celý život je o hľadaní lásky... o všetkých jej podobách...o jej získavaní, o snoch, o jej strácaní a o zlomených srdciach. Niekedy si ani neuvedomíme ako ľúbime a skutočnú hĺbku lásky spoznáme až v hodine odlúčenia... príliš neskoro. No aj napriek tomu všetkému je pre mňa láska všetkým. Viem, že ma čaká ešte veľa sklamania, kým ju nájdem...a možno som ju už našla..to ukáže len čas...Ale tie sklamania mi znásobia radosť na konci..., keď sa stane môj sen realitou... láskou bez sĺz a klamstiev... tou skutočnou=)
