Okolnosti, ktoré vedú k tomu, že matka zostane s dieťaťom sama môžu byť rôzne...zbabelosť partnera, nezrelosť partnera...alebo úmrtie partnera... V niektorých prípadoch, aj keď to možno vyznie zvláštne, táto situácia, keď dieťa vyrastá iba s matkou, je lepšia, ako keby malo trpieť kvôli zlému otcovi...
Ale vysvetlite to tomu malému štupňovi, ktorý sa neustále zamýšľa nad tým prečo...?
Od mala mi vtĺkali do hlavy všetky tie veci, ktoré spravil a nenechali si ujsť príležitosť, aby to povedali znova... Áno... viem, že mali a majú pravdu a viem aj to, že to bolo takto lepšie... Nebolo to síce ľahké pre nikoho, a pre moju maminu už vôbec nie, a preto ju obdivujem, že to zvládla a to ako to zvládla...
No uvedomujem si ...a vždy som cítila určitú krivdu, prečo práve ja nemôžem mať toho úžasného ocina, ktorý ma chráni a nosí na koni=)...
Možno si poviete, že to malé dieťa to nevníma... Ale mýlite sa! Vníma to... a to oveľa viac, než si viete predstaviť... aj keď matka spraví všetko pre to, aby otca nahradila, je to nemožné...! No to od nej nikto ani nemôže chcieť...
Neustále som sa zamýšľala nad tým, či ma mal vôbec niekedy trochu rád..., či si na mňa niekedy spomenie, či mu je to všetko ľúto..., či by to zmenil, keby mohol... Predstavovala som si, že ma niekde potajme sleduje... alebo ho niekde stretnem... Viem síce ako vyzerá.... no nikdy som ho nevidela a nikdy mu nepovedala ani slovo...
Za svojich 18 rokov je to ten najväčší strach, ktorý mám..., že ho stretnem... a pritom viem, že raz sa to stane... Vystriedali sa rôzne pocity... od hnevu.... až po určitý druh zmierenia... Je veľmi ťažké vytvoriť si vlastný názor a odpustiť, keď zo všetkých strán počúvate o skutkoch, ktoré vykonal... o neľudskom prístupe ku vám samým... A snažíte sa odpustiť niekomu koho ste vlastne ani nevideli..., s kým máte veľa spoločného a pritom ste si si takí vzdialení...
Dieťa sa často snaží ospravedlniť a nejako vykľučkovať zo situácie, aby váš otec vo vašich očiach nebol až taký zlý... Snažila som sa veriť, že sa zmenil... snažila som sa...
No po určitom čase som sa dozvedela, že je stále rovnaký, ba dokonca možno ešte horší a rovnako sa správal aj k svojej ďalšej dcérke a teraz už bývalej manželke... A aj keď sa mi to stále nechcelo veriť, že niekto taký vôbec môže chodiť po tejto zemi... už som nemala dôvod pochybovať a neostala mi ani jediná zámienka na jeho ospravedlnenie... Vtedy som si položila otázku...:" Prečo ti na ňom záleží, keď jemu ani len trochu nezáleží na tebe, ani na nikom inom..." Nezaslúžil si ani jednu moju slzu...ani jednu myšlienku, ba nie je hoden ani môjho opovrhovania...nezaslúži si NIČ...
Poviete si, že niekto iný môže otca nahradiť... no to iba z časti... nikdy nie úplne... Som nesmierne vďačná môjmu terajšiemu ocinovi za všetko, čo pre mňa spravil a to o to viac, že viem, že ten biologický by to pre mňa nikdy neurobil... Skutočne sa snažil..., možno keby prišiel skôr...ešte predtým než som si tú neprítomnosť biol. otca začala uvedomovať, nahradil by ho... no takto by sa to nepodarilo nikomu, nech by sa akokoľvek snažil... Vždy tam ostane nejaké prázdne miesto...Vždy tam ten otec bude chýbať...
Minulosť a stratený čas sa nevrátia a ja viem, že ma čaká jedna z najväčších skúšok... Stretnutie s otcom... Na ňu sa nedá pripraviť. Neviem aká bude moja reakcia... možno sa rozplačem, možno ho udriem a možno utečiem alebo ostanem nemá... No to sa dozviem až vtedy, keď sa to stane a on bude stáť predomnou... už nie iba vo sne....
