Stojí na vlakovej stanici... Nebo akoby sa roztrhlo a nemôženájsť záplatu. Fajn... aspoň nikto nevidí, že plačem... Neviem, kto tovymyslel... muži vraj neplačú... Dobre mi tak, nech každý vidí, aký som idiot!
Odišla... Nemyslel som, že sa to niekedy naozaj stane. Spýtalasa: „ No... tak...chceš mi ešte niečo povedať?“ A ja? Bol som ticho...TICHO!
Pozrela sa na mňa skúmavo a videl som sklamanie v jejočiach... Zabolelo to. Najradšej by som utiekol sám pred sebou... Prečo som tonepovedal? Veď dobre viem.... viem, že to chcela počuť. Dlho na to čakala a totobola moja posledná šanca povedať to nahlas...
„Tak teda... zbohom...“, povedala potichu. Naklonila sa kumne a pobozkala ma na líce... Triasla sa... Slza sa jej zaleskla v očiacha mňa zabolelo pri srdci... Prosím, len to nie! Nie zbohom!
„Dovidenia“, dostal som napokon zo seba....
No ona znova potichu zašepkala ....:“Zbohom...“
Ešte poslednýkrát sa otočila a venovala mi pohľad s kotúľajúcousa slzou po líci... Nastúpila do vlaku a už nikdy viac ju neuvidím... Takveľmi ju milujem...,ale nedokázal som to povedať... Zbabelo som mlčal a mlčím...,a tak strácam to najcennejšie v mojom živote...
Všetci sa na mňa pozerajú a v duchu sa pýtajú...:Prečo to dievča plače? Veď je taká mladá, krásna... život má pred sebou...
No tak sa pozrite! Už mi to je jedno...
Čo som vlastne čakala? Lásku..., úprimnosť.., nehu..., aspoňniečo z toho....
Ako mi vôbec mohlo napadnúť, že ma má naozaj rád...?!
Nikdy mi to nepovie..., iba sa zahrával... Nikdy viac munedám tú šancu..., už nikdy viac ma neuvidí...! Nemá zmysel sa vracať... on maneľúbi... Neľúbi!
Cez okno videla smutnú tvár, ktorá ešte pozerala postupne dokaždého okna každého vagóna.
No ona sedela bez pohnutia... Keď sa vlak začal hýbať, jejbolesť sa prehĺbila a tentoraz bolo každému jasné, že to nie sú kvapky podaždi...
„Milujem Ťa!“, zakričal na odchádzajúci vlak... Neskoro...Už sa to k nej nikdy nedostane... Jeho slová zostali na prázdnej vlakovejstanici spolu s ním... Nestihli nastúpiť...
Ešte dlho tam stál a pozeral na dráhu, ktorú jeho vlakživota už prešvihol a vedel, že tá sekunda ticha, keď ju mal zastaviť soslovami, ktoré dlho ukrýval sa už nikdy nezopakuje... nevráti... Rovnako ako ona...
((n))
Už nebi!
Posledná rozlúčka,
posledné slová.
V slzách je horúčka,
v kvapkách sa schová.
Zima sa zakráda,
usádza v duši.
Zisťuje nerada,
čo dlho už tuší.
Vlak dávno na koľaji
život jej preťal.
Kto chce, lásku utají,
aj keď by nemal...
Rozhodol za seba
i za hviezdy v nebi.
Rozhodol... "bez teba",
lepšie než keby...
skúška hviezd nevyšla
a bolo by prázdno,
a tak preč odišla...
Padala na dno...
Po slovách, čo čakala
tisíce nocí.
Po nich len plakala,
plakala, hoci... by nemala....
Spravil chybu...
za chyby sa platí.
Ľady sa hýbu,
kto ticho je...stratí.
Škoda, že rozum
vyhral nad citmi.
Teraz len slzy
padajú v prítmí...
"Buď šťastná Nepriznaná,
ktorú som schovával,
ktorej sa obával...
A nikdy nebuď sama...
buď stále tá istá mladá dáma...
Ja z diaľky budem sa dívať,
z diaľky ďalej len snívať
a zbabelo pozerať do zeme...
Hlúpo sa báť, čo by sa stalo...
čo my nevieme....
Budem hľadať zámienky,
aby otupil som spomienky...
Z diaľky sa budem dívať...
ako sa máš a či si živá...
I keď dlho sa mi o tebe sníva
ja radšej budem ďaleko.
Neskoro som povedal,
neskoro som slová dal..."
zaznelo len do ticha...
stratil čas... tak utícha.
Vlak dávno zložil závory,
a odišiel do večnosti.
Kto bránu srdca otvorí,
ten vo vnútri sa uhostí...
ten navždy vrastie do kostí...
I keď ujde pred šťastím,
v srdci stopa ostáva,
ten kúsok srdcu privlastním,
ten slzy stále zastáva
a ony pri tónoch padajú,
cestou líca po tvári.
Soľ a smútok dávajú,
každému oku na tvári.
Priveľa rozumu,
priveľa strachu,
bolo v tej láske,
čo plače tu v prachu.
Nemohla povedať, čo v piesni sa spieva...
Nemohla spraviť, to, čo tak chcela...
Každý mal iné opraty v rukách,
ona len čakala,
čakala v mukách.
No pomaly viečka stratili silu
a musela prestať čakať na chvíľu,
keď Boh vyslyší jej veľké prianie,
bol to len sen,
len jej plaché zdanie...
Kto miluje,
ten ma tú silu,
povedať slová
a nezmeškať chvíľu...
Ten bojí sa,
že všetko stratí,
a tak sa ponáhľa...
veď čas sa mu kráti.
Iný len zbabelo
mlčí a hrá sa...
so slovami, v ktorých
nemo spí krása.
Falošná, chabá láska,
čo bolí...
tú si len hlúposťou
opitý zvolí...
Sebec, čo mení osudy ľudí,
a pritom sa nepýta,
či dobre ich súdi.
Rozhodol za seba,
i za hviezdy v nebi.
Rozhodol "bez teba",
tak srdce...už nebi!
