Pár minút som si dávala dokopy, čo sa včera stalo, kde som a čo tam robím, a potom mi už dávalo všetko zmysel. Ešte pár hodín a konečne vyrazím na dlho plánované genetické sústredenie. Po hodinke vyvaľovania sa v posteli som sa konečne odvážila vstať a výjsť z izby, nakoľko sesternica, ktorá sa prehadzovala nado mnou už zavŕšila svoj odpočinok. Nepatrí totiž k ranným vtáčatám ako ja.
Ja som už odmala vždy ráno dupotala a chodila nedočkavo hore-dole, kým druhá časť mojej rodiny si ešte veselo chrápala zababušená v posteliach. Bolo to pre mňa na nevydržanie čakať, kým sa aspoň niekto zobudí a budem mať spoločnosť. Ale tie roky sú už za mnou a dnes si aj ja rada poleňoším dlhšie.
Po raňajkách sme si so sesternicou pustili Hanibala, a kým ona sa smiala na vysmážaní niečích mozgov, ja som len znechutene pozerala a čakala na hodinu odchodu. Tá sa pomaly, ale isto blížila a moje kufre už nástojčivo čakali pri dverách. Napokon som sa dočkala a už som cupitala spolu s malou mapou Bratislavy k autu, aby som krstných rodičov vedela navigovať k internátu. ten sme po chvíli hľadania a otáčania sa na trojprúdovke našli a o chvíľku som už videla troch mladých ľudí, ktorí nás mali na starosti. Dievčila bola vedúca chemikov a dvaja fešáci boli biológovia. koľké to šťastie!:) Jeden z nich mi bol mimoriadne povedomý a po chvíli premýšľania som si uvedomila, že mi ešte v máji prednášal o replikácií DNA. Až príliš sa podobal na jedného herca... dlhovlasého a kučeravého, ktorý v seriáli Medzi nami hral Studenkovej syna. Pol pobytu som dokonca bola presvedčená o tom, že je to on...
Po zoznámení s nimi som sa išla ubytovať do izby 313... Neviem, či je to všetko len hlúpa zhoda okolností, no môj dátum narodenia je 31.3 ...
Toho, čo som sa najviac obávala sa stalo skutočnosťou a mňa ubytovali s najčudnejšou babou zo sústredenia. v čom bola čudná, to by som vám asi slovami neopísala, ale vyzerala a správala sa, akoby práve spadla z Marsu a musela si prekladať každé slovo, čo sme povedali do svojej rodnej reči. Už vtedy mi naháňalo hrôzu, že to s ňou budem musieť vydržať celý týždeň. Vedľa v izbe boli ubytované dve moje kamarátky, s ktorými som už pred mesiacom strávila týždeň predprípravy na olympiádu v biológií a mali ešte jednu posteľ voľnú... V mojej hlave začali rýchlosťou svetla pracovať všetky kolieska, len aby som sa nebadane presunula za kamarátkami a neprišla pri Vlaste Marsanke o rozum.
U chemikov sa večer rozpútala zoznamovačka, a tak sme sa tam všetci 20 stretli, smiali sa a vymieňali si informácie o sebe. Samozrejme nejaké tie percentuálne nápoje nechýbali, no ja som sa na nich pozerala triezvymi očami. Boli tam ľudia všetkých druhov. Od bláznivých, spoločenských bavičov až po nudných, tichých, uzavretých chemikov, ktorí vedeli vysypať z rukáva aj chemický vzorec Persilu... Jeden z nich sa za celý týždeň ani len nedotkol jedla, ktoré nám bolo dané. Jediné, čo jedol bola čokoláda Milka. Vraj, keď mu prestane chutiť tak prejde na Figaro...:)) Nežartujem! Bol neuveriteľne lakomý a nikdy nikoho neponúkol, ba ani po vypýtaní si tabličky čokolády vám ju nedal...
Ďalší vyzeral ako záchodový pavúk bez hlasiviek a v ušiach mal celý čas MP3 prehrávač. Normálny človek by očakával, že mu tam bude hrať Desmod, Linkin park alebo iná kapela... Ale kdeže!! MP3 bola plná klasiky, ktorú nikto nepoznal. Ak by som trpela nespavosťou, tak aspoň viem, toho vyhľadať.
Tak, čo už, každý je iný... Poobzerala som sa ešte dookola a uvidela som svoju spolubývajúcu Vlastu Marsku naliatu v liehu a už som nečakala na pozvávku k vysťahovaniu, ale chopila sa šance. Spolu s kamarátkou sme si išli ľahnúť, no predtým som sa rýchlo presunula do vedľajšej izby. Vlasta si to tak, či tak nevšimne... A tak aj bolo... Dokonca ju to možno i potešilo, lebo na ďalšie ráno som pri rannej hygiene išla okolo otvorenej izby a veru... nespala tam sama....
Dni sa míňali a ja som ešte stále umierala zvedavosťou, či sa ten mladík odváži prísť. Neprezvonila som ho a on nezavolal... Pomaly som si bola istá, že z toho jednoducho nič nebude... A mám o problém menej...
Prišiel utorok a my sme sa po doobedňajších a poobedňajších cvičeniach v labáku vybrali do Auparku. Zúfalo som chodila pomedzi obchody a dúfala, že nájdem drogériu s Tampaxami... Chvíľku mi to trvalo, no napokon som ich uvidela ako sa na mňa usmievajú z poličky. Môj kameň hlasno spadol zo srdca, no to nebol jediný zvuk, ktorý som počula. Bol to môj mobil, ktorý nástojčivo zvonil... Óóóó môj Bože!!! to je on!! To je ON!!! Na okamih som sa dívala a uvažovala, či by nebolo lepšie navštíviť očného lekára, no potom som stlačila "prijať" a s úsmevom povedala :" Prosím."
Pýtal sa, kde som a kedy budem na intráku a to hlasom, ktorý bol... no čo vám budem hovoriť.. NESKUTOČNÝ! Už ani neviem ako, len som sa zmohla nato, aby som povedala, že asi o pol deviatej sa vrátime... Po zložení sa mi stále nevracal dych a ten pocit očakávania a vzrušenia sa stupňoval... Bola som zvedavá na majiteľa toho hlasu...
Po hodine sme sa už vracali na intrák, no trvalo nám to dlhšie, než som predpokladala. Na moste mi znova začal zvoniť mobil... "No kde si? Ja tu vykrikujem pod balkónom a ty nikde... Ľudia tu už vyšli na balóny a pozerajú na mňa ako na debila..."
"Ešte sme na moste, o chvíľku tam budem..."
"No, ale mňa kamarát zabije..."
" Tak neviem, veď nemusíš čakať..."
"Ale ja som prišiel kvôli tebe..., tú pusu si nenechám ujsť..."
"No tak teda budeš musieť počkať..."
Električka išla obzvlášť pomaly. No možno to bolo iba moje zdanie. Nervozita z prvého stretnutia s tým hlasom sa vo mne stupňovala stále viac a viac. Už bola tam. Kamarátky, ktoré som zasvätila do toho, čo sa deje sa ma snažili upokojiť, no pri vystupovaní mi veru poriadne stúpol tlak. Telefón znova zazvonil a z tmy pri benzínovej pumpe sa vynoril mladý muž v bielych 3/4 nohaviciach a bledomodrom tričku Nike s mobilom na uchu a kýval celej našej skupinke, pričom čakal, ktorá z nás mu odkýva. Kamarátka so smiechom odkývala a ja som sa s malou dušičkou odtrhla od skupinky smerujúcej do intráku a pobrala sa k nemu. stál tak, dal si dolu okuliare, podal mi ruku, usmial sa a potom som mimovoľne splatila svoju stávku pusou na líce.
"To mala byť tá veľká pusa?" poznamenal s úsmevom.
"Hhh, máš nejaké námietky?" nedala som sa.
A ďalej sme tam hodinu stáli, pričom jediné na čo si z toho rozhovoru pamätám je, že som stála na obrubníku a on pod ním, pričom bol stále o veľký kus vyšší ako ja. Úsmev sa mu z tváre nevytratil a neustále ma presviedčal, aby som išla s ním na nejakú megapárty nejakého bohatého kamošovho kamoša...
"Nemôžem..."
"A čo keby som ťa uniesol... To by si nemohla namietať..."
" No vážne to nejde..."
" Bude tam aj výrivka..."
"Nemám plavkyyy." dodala som s narastajúcim pobavením...
" To nevadííí:D "
" No jasnéééé.... to vieš..."
Toľko odvahy, aby som s ním išla na žúr sa vo mne nenašlo, a tak som len s úsmevom opätujúcim ten jeho s ľútosťou poznamenala, že to nie je možno. A viete, čo mi neustále celú tú hodinu vírilo hlavou? "ON tu naozaj ešte stojí?? On sa so mnou normálne rozpráva?? So mnou??!! " Ešte stále som čakala na prebudenie zo sna, no to neprišlo. Na fotke vyzeral trochu inak... Nie nadarmo sa vraví, že naživo je naživo... Celý čas som len očareno predýchavala jeho prítomnosť a neverila vlastným očiam.
Napokon navrhol, že tam ostane do piatku a vezme ma na aute domov. Môj výstražný alarm zazvonil, no to očarenie ho rýchlo zaklaplo... Pôvodne som mala ísť s jednou z profesoriek, ktoré učia na Prírodovedeckej fakulte a má u nás rodinu, no z toho nakoniec zišlo. A tak som len povedala..:"Uvidíme..." A potom sme sa rozlúčili, pričom teraz som už mala dlžobu splatenú...toto bolo grátis. Myslela som, že sa vidíme naposledy a to o odvoze je iba nemý výkrik do tmy...
Keď som sa vrátila na intrák, baby ihneď zistili, že stretnutie dopadlo nad moje očakávania a ja som celý zvyšok sedela so všetkými na izbe a ten úsmev sa stále nevytratil...Mysľou som bola niekde celkom inde. A čudujete sa? Možno by som sa i ja, no vtedy som uverila, že láska na prvý pohľad skutočne existuje...
