Žiaden sa nezaobíde bez menších, či väčších prekážok, ktoré sú nám hádzané pod nohy. vždy, keď zápasíme s nepriazňou osudu, obraciame sa na Boha s otázkou "prečo?"..."prečo práve ja?"..."prečo práve teraz?".... no žiadna odpoveď sa k nám nevracia, pretože odpoveďou sú veci, ktoré si nedokážeme uvedomiť práve v tej chvíli. Odkrývajú sa nám neskôr, alebo zostávajú skryté, no i napriek tomu plnia svoj účel. Málokto z nás sa totiž zamýšľa nad tým, čo by sa stalo, keby sme sa nepotkli o jedno z polien... Čo ak práve v tej chvíli, keď sme ležali na zemi z rozbitým kolenom niekto vystrelil mieriac na naše srdce...Ak by sme sa nesklonili k zemi........
Zväčša sa upíname iba na bolesť rany a nemyslíme na to, čím nás obohatila. Nezbadáme, že každá prekonaná prekážka no i každá ucelená rana po páde, nás robí silnejšími a mení nás, aby sme dokázali kráčať ďalej cestou i tunelom bez strachu zo zakopnutia alebo tmy. Aby sme boli pripravení a schopní postaviť sa ďalšiemu múru slepej uličky, ktorý bude väčší ako tie predošlé...
Nehľadajme zmysel vo veciach, ktorých zmysel nedokážeme pochopiť! Myslím si, že každý človek má svoju životnú cestu a musí ňou prejsť. Načo porovnávať svoju cestu s cestou niekoho iného, keď cieľ každej je iný a jedinečný...? Každá udalosť a každé vybočenie má svoj zmysel, veď napokon, koho by bavila jednosmerná diaľnica bez bočnej cesty...Bola by preplnená, bez zelene a v každej chvíli by sa nám zdala rovnaká, akoby sme stáli na mieste. Bez akejkoľvek možnosti zmeniť sme či trasu...bez možnosti zastaviť...Nezmyselná....
