Dlho...až príliš dlho trvalo, kým si jej oči uvedomili, že slnko znova vyšlo... Na túto chvíľu čakala snáď večne a ona konečne zaklopala na dvere tohto dňa. Keď na niečo čakáte nekonečne dlhý čas. tak vo chvíli naplnenia vašej trpezlivosti si ani neuvedomíte, že ten okamih práve nastal. Ujde vašej pozornosti ako tá kvapka rosy, ktorá sa skotúľa po liste púpavy. A neveríte, že sa to naozaj stalo... tak ako aj ona si pretriete oči, či to slnko nie je iba vašou ilúziou...
Zdá sa jej to neskutočné...naozaj je šťastná... Naozaj je šťastná? Nie!...toto nesmie vysloviť nahlas..., ba nemala by na to radšej ani pomyslieť. Šťastie je ako tá púpava... rýchlo odkvitne a vietor ju roznesie navôkol... Potom ju stratí... A to nechce... bojí sa, že to znova bude len krásny sen... nechce sa prebudiť... Avšak to riziko tu je... Vždy ju postihlo, vždy ňou niekto silno zatriasol a zakričal na ňu a ona sa strhla... roztrasená zistila, že sen je preč... Zostal jej len neskutočný pocit sklamania... príliš mu verila.
Dá sa však snívať s rozumom? Ostať v stave pripravenosti a očakávať prebudenie? Veď potom by ten sen ani nebol snom..., no ani prebudenie by nebolo také kruté... Teraz sa tá hmla zrazu stratila... je preč... a ona ostala v pomykove... Už aj zabudla ako vyzerá deň bez kvapiek vo vzduchu...bez sĺz v očiach... Strach jej však ostal....možno je ešte väčší... Predtým už nemala čo stratiť a teraz môže znova prísť o tie lúče... jasnejšie než predtým. Na lúče a krásne veci si človek ľahko zvyká a ťažko nesie ich stratu... no čo iné jej ostáva? Šťastie je ako motýľ, ktorý je slobodný a ona ho nemôže chytiť do siete... Teraz jej sedí v dlani a suší si krídla na slnku... Je taký krásny a pokojný...Kedykoľvek však môže zamávať krídlami a ona ho stratí...znova... Opäť zostúpi na jej dlane hmla a strhne sa zo sna...
Kým sa to ale stane, ešte si chce vychutnať ten pocit... Zvláštny pocit, že práve ona môže držať motýľa, kým sa nerozplynie na rannú hmlu a nezanechá v jej očiach rosu sklamania...
