
Ako oheň čo žiari,
na slnku i v tvári. Ako oheň čo hreje,
keď leto už nie je.
Ako oheň ma páliš,
pri dotyku duší.
Keď plameň si chrániš,
čo mosty snov ruší.
Ako oheň ma bolíš,
keď srdce mi trápi.
Po slovách, čo volíš,
dych sa len lapí.
Ako oheň čo žije,
v nádeji, v liste.
Voda ho zmyje,
ako keď padá lístie...
Oheň krvavý,
na červenom liste.
Jesenné obavy,
pri pádoch rany,
ako oheň na papieri,
slovami dotýraný.
Vietor sa opiera
o ranené stromy,
náporom udiera,
do listov, čo ostali v bezvedomí...
Oheň a vietor
v jednom sú svoji,
keď trápia srdcia
a listy, čo padli v boji...