Ľalia,
biela ako snehová vločka,
čistá, umytá v rose snov.
Nevinná, keď ku tvári zdvihne svoje očká...
Nežne sa vánku vzoprie, bezo slov.
Ľalia,
krehká ako prekrásne svitanie,
hanblivá, keď vidí ranné zore.
Pri nich len tíško ustane
a prosebne pozrie k nebu hore.
Ľalia,
láskavá ako matkine krídla,
čo pevne držia ťa v objatí...
Bezpečné, teplé sídla,
hoc niekedy viažu v zajatí...
Ľalia,
nádej srdca na lásku,
v hĺbke duše prosba.
Hlávku jemne drží si na vlásku,
v jeseni sa črtá smrti prosba.
Ľalia,
po kolená kľačí v tráve,
v dave plnom života.
S letným dažďom plače stále,
smútok a jej clivota.
Ľalia,
za rána života je mladá,
kým nepríde jeseň vo vetre.
Tú jeseň však každý v sebe hľadá,
láska vzdialená srdcu na metre.
Ľalia,
trpká i krásna ako brieždenie,
hviezda na tvári oblohy.
Ku smrti ju jeseň doženie,
suchom platí letu zálohy.
Ľalia,
mráz si ju pomaly privinie,
v náručí váhavo podrží.
V ňom navždy sa pod snehom pominie..
Len spomienka na ňu sa udrží.
Nevinná, biela a láskavá,
čistá ako duša dieťaťa.
Smutná, nemá a vráskavá,
ostáva mrazom už preťatá...
ľalia...
