Slaná rieka, znova pramení...
steká po lícach, popol kamenný.
Ticho...
len mlčky pozerám na chrbát.
Nebráni v šťastí,
ten, kto iného má rád.
Radšej seba,
než motýľa rozplačem...
vzdám sa neba,
dážď potichu kropí zem.
Vráti sa...
šepoce krídla mi.
Možno nie...
isté je len peklo pod nami.
Sú to len slová,
čo význam s časom stratia...
Hodiny sa krátia
a slová city tratia...
Krídla mi už nenavrátia!
Motýľ je na nebi,
slza blýska sa...
Keby neuletel... keby...
ostala by krása...
Sucho v ústach,
bolesť prikutá...
Motýľ lieta,
ja kráčam vyzutá...
po črepoch.
Nevydám však hláska,
nech motýľ sa vznáša...
I keď zhynie možno láska...
láska naša...
Odišiel...
možno naveky.
Mne vracia sa ten pocit
praveký...
Sama, bez vánku,
bez krídel...
Život zmenil stránku,
samota, akú nik ešte nevidel.
Črepy otupím len nohami,
aby motýľ sa nezranil.
Možno vráti sa,
s krídlami...
aby lásku pred dažďom ubránil...
Slzy usuší,
v dlani sa usadí...
Kedy?
Nik netuší...
a to ma bolí, chladí...
Možno ma už nikdy nepohladí...
No budem...mlčať,
ja nevydám už hláska...
i keď zhynie možno láska...
Ostane len tichá, bledá maska
a po slzách hlboká nemá vráska...
To krídlo ma už nepoláska!
Naveky odletí....
