Neostalo nič...

Neostalo nič,

len hluché ticho

na krivkách pier...

Prach ľahko sadol

na kľučku našich dvier.

Koniec...,

tak sa zmier...!

Zamkol si ich (svoje city)

nastokrát tým tichom...

nedokážem načiahnuť sa,

už nevystačím s dychom...

Bezmocná,

ako vločka snehu v lete...

čakám,

že ma preberiete...

z tohto zlého sna,

keď tvárou v tvár

hľadím do očí

toho najhlbšieho dna...

Neostalo nič,

len slzy mi kropia svet.

Ak môžeš krič,

vo mne hlasu už niet...

Chápem...

hoc som ešte mladá,

že každý z nás

niečo iné hľadá...

Niekto veľa,

druhý zas ta málo...,

no i tak viem,

že to za to stálo,

pochopiť...

Už sa to nedá skryť,

už je to na stene...

Slová, city, gestá,

chcené, nechcené...

skrz naskrz spletené

dovedna...

Snáď sa odrazím raz,

ako svetlo...

odo dna.