Nepozvaní...

Zakrádaš sa k duši

ako diabol,

bez citu...

Srdce ešte búši,

netuší, že výjdeš

z úkrytu...

Zrazu ako kameň

usadíš sa na hrudi...

Zastrieš v srdci záves,

krv vo mne už neprúdi...

Potichu sa chystáš

na krvavý útok,

zložíš všetku ťarchu,

povieš :

„Som tvoj smútok.

Nesnaž sa mi brániť,

nekrič, nekop, nestonaj...

Mám pre teba niečo,

trochu slané...

More sĺz,

tvoje šťastie som vzal za ne...

Už ho mám,

už ho viac nikde nenájdeš,

ale máš mňa,

tak čo viac ešte chceš?

Slzy, smútok a tmu

medzi štyrmi stenami...

bude nám s tebou dobre,

vraveli nám tí pred nami...“