veď to ty si mi moje krídla zlomil.
Nepýtaj sa na slnko, keď stojíš na tieni,
keď dážď slnko kvapkou zronil.
Nepýtaj sa ma prosím na lásku,
veď láska vraví krásou sama.
Nepýtaj sa na otázku,
ktorej odpoveď je dávno známa.
Nepýtaj sa sĺz na bolesť,
veď spútané sú v soli.
Nepýtaj sa, či znesiem lesť,
tá otázka ma bolí.
Nepýtaj sa ma potichu,
lež v tichu skrytá mlčím.
Nepýtaj sa vody na oheň,
keď láska v srdciach blčí.
Nepýtaj sa času na časy,
čo dávno v prachu ležia.
Nepýtaj sa vetra na vlasy,
keď v jeho rukách bežia.
Nepýtaj sa očí slovami,
len očiam oči veria.
Nepýtaj sa, kto kráča za nami,
veď kroky sa ti zvedia.
Nepýtaj sa ma viac na hviezdy,
veď spadli na zem bez stopy.
Nepýtaj sa mrázu, či vonku hniezdi,
keď ľad sa dávno roztopí.
Nepýtaj sa dlaní v rozlúčke,
či ešte raz sa stretnú.
Nepýtaj sa, tie slová sú na slučke,
otázky v tichu sa len pretnú...,
no nevrátia sa s odpoveďou.
Prečo?
Svet ich umlčal,
keď leteli ku mne... žiaľ...
Nepýtaj sa, ja beztak ti nepoviem,
čo drieme, čo dávno viem...
Keby tak slovkom smiem,
odpoviem...
No nepýtaj sa...
